Prvé číslo časopisu Inak obdarení som držala v rukách v decembri 2013. Bol to nádherný pocit.
Vždy bolo mojou túžbou mať časopis a pomáhať ľuďom aj touto formou.
Začínal sa mi plniť sen. Ten sen mi pomáhala realizovať úžasná osôbka Monika Ponická, bez ktorej by neuzrel svetlo sveta v tlačenej podobe.
Tri roky sme ho posielali každý mesiac do rodín, kde je niekto hendikepovaný. Taktiež ho ľudia mohli nájsť všade tam, kde sa pohybujú vozíčkari.
Po troch rokoch bol dvojmesačník, a teraz už vychádza štvrťročne.
Tak ako prišiel čas začať niečo tvoriť, tak prišiel čas sa aj rozlúčiť.
Šesť rokov som bola redaktorkou časopisu. V roku 2019 prišiel čas žezlo odovzdať niekomu inému, kto bude rád pokračovať ďalej v tomto diele.
Skončila som. Prečo?
Ukončila sa mi jedna životná etapa. Etapa plná bolesti, starostí a trápenia.
Keď odišla do neba Katka, dala som si sľúb, že budem naďalej pomáhať bezmocným ľuďom.
Po ťažkých diagnózach (cukrovka, zlyhávanie srdca a obličiek, zavŕšila to amputácia nohy) odišiel za ňou aj manžel.
A vtedy som si uvedomila, že si už nechcem pripomínať minulosť, ktorá bolí …
Dlho som váhala, premýšľala či budem naďalej pokračovať v tvorbe časopisu. Presviedčala som sama seba, že: „Áno, toto je moja cesta.“
No zistila som, že idem proti sebe.
No, keď som si definitívne povedala: Končím, … pocítila som úľavu.
Ďakujem všetkým úžasným ľuďom, ktorí mi pomáhali akýmkoľvek spôsobom s časopisom.
Myslím, že Prvé a najväčšie ĎAKUJEM patrí hore do neba Katke a Stankovi. Veď bez nich by nebola túžba mať časopis.
Ďalšie veľké ĎAKUJEM patrí Monike Ponickej, bez ktorej by sme ho nedržali v rukách.
Katke Gibalovej, ktorá robí úžasnú grafiku a vďaka nej ho máme krásny.
No a ďalšie mená ani nejdem písať, aby som náhodou na niekoho nezabudla.
Je Vás veľa, ktorí ste dobrovoľne prispievali svojimi príbehmi, skúsenosťami, postrehmi. Bez Vás by tento časopis nemal dušu.
Dúfam a verím, že budete aj naďalej pokračovať v tomto diele aj keď bezo mňa.
