V marci v roku 2017 som prežívala jedno z najzložitejších období môjho života.
Na facebooku sa mi zjavila spomienka spred šiestich rokov a keďže sa mi to nedá zdieľať, napísala som príspevok sem.
Ukázali mi cestu, ktorou treba ísť.
Teraz aj ja podávam pomocnú ruku, každému kto ma požiada o pomoc.
Povzbudzovali ma, podporovali a ja som nadobúdala silu, nádej a vieru, že bude lepšie …
…………………………………………………
Citácia príspevku 14.3.2017
Aj keď prežívame náročné obdobia, obdobia skúšok, vždy si musíme veriť že to zvládneme.
Jedným z najnáročnejších období si prechádzam aj ja. Už sa nepýtam prečo práve ja? Zmenia som taktiku a dávam otázku: „ Čo sa mám naučiť?“ „Čo mám týmito skúškami pochopiť?“
Naučiť sa trpezlivosti. Naučiť sa veriť vo vyššie sily, v pána Boha, anjelov, v Ježiša Krista, … veriť v dobro, ktoré nám dodáva veľa pozitívnej energie.
Už viac ako 16 rokov sa starám o dcérku, ktorá je od narodenia ležiaca. Od jej narodenia do troch rokov som sa s tým nevedela vysporiadať, stále som si kládla otázky: Prečo, prečo práve ja? Prečo musíme trpieť? No potom som pochopila že ľútosť nestačí. Nemôžem sa ľutovať keď to nepomôže ani mne ani celej mojej rodine. Dcérka ma potrebuje nepretržite celých 24 hodín. Ja už beriem automaticky, že je treba pomáhať, otočiť ju, nakŕmiť, dať piť. Nevie si nič pýtať , nepovie slovíčko. Preto musím využívať intuíciu, ktorú som si za tie roky už celkom dobre rozvinula. Naučila som sa z jej očí vyčítať čo práve potrebuje, ako sa cíti.
No keď ostane manžel skoro zo dňa na deň plne odkázaný na pomoc, už je to náročnejšie či po fyzickej alebo psychickej stránke. Keď nevládze prejsť k stolu. Na presun do kúpeľne a wc musíme používať invalidný vozík, lebo ho nohy neposlúchajú. Keď ho vidím zoslabnutého len ležať. Vtedy je to náročné, a modlím sa a prosím pána Boha nech pomôže. Nech mi dodá sily a trpezlivosť. Starostlivosť o dcérku, manžela a celú domácnosť zostala na mne. Nepretržite 24 hodín musím byť v strehu, ktorého skôr opatriť. Či Katke dať jesť alebo manželovi zmerať cukor a následne pichnúť inzulín, potom čakať kedy mi povie, že treba zobrať vozík a zaviesť ho do kúpeľne. Previazať rany na nohách, ktoré sa mu vďaka cukrovke ťažšie hoja. Nevládze sa osprchovať. Prvý krát v živote som holila chlapa, šlo to tak automaticky spontánne. Som rada, že sa to dá zvládnuť.
Manžel má 15 rokov cukrovku, viac ako rok má kardiostimulátor lebo srdiečko je veľmi slabé. Na ruke má fistulu pripravenú k dialýze, ak prestanú pracovať ľadviny, lebo aj tie zlyhávajú. Priveľa vážnych diagnóz…
Kamarátky na fb sa ma pýtali či mi má kto pomôcť, ako to zvládam. Zvládam to celkom dobre. Pomoc mám hlavne psychickú, ktorá ma posilňuje a dodáva energiu na ďalší boj. Touto cestou sa chcem poďakovať každému kto mi pomohol povzbudivým slovom, ale hlavne Monike Ponickej a Jakubovi Jasíkovi, ktorí mi zabezpečili invalidný vozík. bez neho by som to doma nezvládala.
Chcem poprosiť ľudí, ktorí radi čítajú náš časopis Inak obdarení nech majú trpezlivosť a pochopenie keď v apríli im do schránky poštárka nedonesie obľúbený časopis. V tomto období zvyknem pripravovať články no teraz nemám silu sedieť pri počítači a sústrediť sa na ďalšie číslo časopisu.
Po dohode s Monikou Ponickou budeme mávať dvojmesačník, aby som stíhala venovať sa hlavne rodine, ale aj Vám čitateľom a inak obdareným ľuďom, ktorí pomoc potrebujú.
Práca na tvorbe časopisu ma veľmi baví a napĺňa. Je úžasné pomáhať týmto spôsobom. Keď si sadnem k počítaču a čítam príbehy ľudí, ktorí majú podobný osud, niektorí sú na tom ešte horšie a vtedy si poviem, že keď to oni zvládajú, tak to dokážem aj ja. Keď počujem ako mi ľudia ďakujú za časopis, to ma veľmi povzbudí a nakopne. Keď sa známemu poďakujem za pomoc a opýtam ako sa ja zavďačím a odpoveď od neho: „ Ty málo pomáhaš ľuďom? Už musíš vedieť aj Ty pomoc prijať“ … Vtedy ma zahrialo na duši, že v práve v tom najťažšom období mi niekto podal pomocnú ruku.
Ďakujem