Každé ráno vstávam a pozriem na posteľ. No teba nevidím. Trhá mi to srdce. Sú tomu dva týždne a ja sa neviem zmieriť s tým, že ti ráno nedám pusu na líčko. Prišiel čas odhodlať sa vypratať izbu.
Čo urobiť s posteľou a stoličku komu dám? V kočiari ťa už nepovozím. Najskôr musím osloviť zdravotnú poisťovňu a upsvar. Niektoré pomôcky treba vrátiť. Auto, ak si chcem nechať, treba vyplatiť alikvotnú čiastku lebo upsvar nám poskytol peňažný príspevok. To isté musím urobiť s kočiarom. Zostali mi tu plienky, kaše, príkrmy. Vždy som robievala veľké nákupy, zásoby na niekoľko mesiacov. Komu to všetko dám?
V hlave mi víri veľa otázok, myšlienky blúdia prirýchlo. Oslovujem mamičky, ktorým by sa zišli tvoje veci. Lucke posielam kaše a príkrmy. Ozvala sa mi jedna teta, ktorej Jakub odvezie kočiar. Jej dcérke Zuzke poslúži. Odsávačky som ponúkla do nemocnice.
Kyslíkový prístroj poputoval Barborke, ktorej pomôže pri dýchaní. Schodiskovú plošinu a stropné zdvíhacie zariadenie prišli zo Spigu odmontovať a odovzdala som ich na upsvar. Teraz si uvedomujem koľko pomôcok sme mali doma. Čo všetko si potrebovala k zlepšeniu zdravia a kvality života. Ťažko sa mi lúči s tvojimi vecami. No viem, že pomôžu iným deťom.
Izba je prázdna. Treba ju vymaľovať. Chytám do rúk valček, ponáram ho do vedra s primalexom a o niekoľko hodín sú steny čisté biele. Hneď sa cítim lepšie a už premýšľam čo v nej bude.
Ocko ma prebúdza zo snívania. Prišiel do izby. Zapaľuje sviečku pri tvojom oltáriku a prihovára sa ti: „Katka, ja chcem byť s tebou. Priď pre mňa. Život bez teba nemá zmysel“ Potíšku sa modlí a plače.
Ja stojím a cítim bezmocnosť. Každá chvíľka bez teba ja náročná. Ocko veľmi ťažko zvláda tvoj odchod. Vzdáva sa. Nespolupracuje. Zdravotný stav sa mu zhoršuje. Nechce brať lieky, inzulín si pichne len občas. Na dialýzu odmieta chodiť. Neustále narieka. Snažím sa ho povzbudzovať. No on akoby žil vo svojom svete. Leží v posteli alebo mlčky sedí v kresle. Pohľad neprítomný a bolestný.
