Po covide som mala tri mesiace kašeľ. Už som bola z neho unavená. Skúšala som rôzne kvapky, sirupy, tinktúry, lieky. Nič nepomáhalo. Navštívila som pľúcnu lekárku, ktorá mi povedala, že pľúca a priedušky mám v poriadku. Chodila som na rehabilitácie, kde mi ukazovali ako treba dýchať a uvoľniť napätie v pľúcach. Bola som bezradná. Kašeľ neustupoval. Do práce som si nemohla dovoliť ísť, keďže sa tam pracuje s potravinami.
Premýšľala som čo budem ďalej robiť. Začínala jar, obdobie podávania daňových priznaní. Tak ako každý rok aj tento sme spolu s členmi občianskeho združenia rozbiehali zbieranie 2% z daní. Často som komunikovala s mamičkami. Uvedomila som si, že ľudia s hendikepom ma potrebujú. Pohrúžila som sa do aktivít v občianskom združení. Písanie žiadostí, zviditeľňovanie sa boli náplňou ďalších dní.
V jedno ráno mi volal riaditeľ z práce. Bol zvedavý kedy sa vrátim do kolektívu. Počas rozhovoru s ním som sa rozhodla. Napísala som výpoveď. Rozlúčila som sa s kolegami a poďakovala za príjemný čas s nimi a za nové skúsenosti. Uľavilo sa mi a zrazu som prestala kašlať. Pousmiala som sa. Uvedomila som si, že treba počúvať svoje telo. Ono mi ukazovalo cestu, ktorou sa treba uberať. Bolo to zvláštne.
Katka moja vidíš, vždy ma to vracia k tomu čo si ma naučila Ty. Ďakujem ti. Som hrdá na teba.
Keďže som akčný typ a nerada len tak sedím doma, rozhodla som sa urobiť si kurz opatrovania. Premýšľala som nad tým, žeby som sa zamestnala ako opatrovateľka u nás v obci. No a na to potrebujem certifikát. Na kurze som sa zoznámila s novými ľuďmi, ktorí keď si vypočuli môj príbeh krútili hlavami a čudovali sa čo tam robím. Veď mám dlhoročné skúsenosti s opatrovaním. Praxe habadej.
Smejem sa. Mala som dostať certifikát ŠKOLA ŽIVOTA.
Každý okamih strávený na kurze mi pripomínal vás dvoch.
Pri prezentáciách a ukážkach starostlivosti o seniorov mi je ťažko.
Uvedomujem si, že ani toto nie je moja cesta.
