Spadol som na chrbát, nie na hlavu.

S Tomášom Dittrichom som sa stretla v rehabilitačnom centre Neurogym v Banskej Bystrici, ktoré on založil. Vstúpila som do priestorov a hneď som zbadala cvičebné a rehabilitačné pomôcky, na ktorých cvičili mladí ľudia s hendikepom. Tomáš na privítal so slovami: „Vypadá to tu ako vo fitnescentre, no tieto priestory sú určené na rehabilitáciu pre ľudí po mozgovej príhode, po úrazoch miechy, pre deti s DMO a inými diagnózami. Zaujalo ma to a rozhodla som sa vyspovedať tohto húževnatého človeka s veľkým srdcom.

Pamätáš si prvé pocity, keď ti lekár povedal o tom, že už nikdy nebudeš chodiť?
Pamätám si veľmi presne ten moment, kedy mi doktor povedal „Pán Dittrich, ochrnul ste…“. Netušil som čo to znamená. Zrazu som si necítil polovicu svojho tela a bol to veľmi zvláštny pocit. Pocit, ktorý sa nedá nijak opísať a pochopí to jedine ten, kto to reálne na sebe zažije, aj keď nikomu to nikdy neprajem. Vtedy som tomu ešte nerozumel. Nevedel som si ani predstaviť čo ma čaká, ako asi nikto, komu sa takéto niečo stane.

Mal si depresie? Ak áno, ako si sa z nich dostal?
Samozrejme. Ten kto bude tvrdiť, že ho nikdy netrápilo čo sa stalo, tak nehovorí pravdu. Bol to moment, ktorý mi úplne „pomiešal“ hlavu. Prvý rok bol asi najťažší. To postupné zisťovanie čo všetko zrazu nedokážem robiť bolo veľmi deprimujúce. Všetko chce svoj čas a hlavne veľmi silných ľudí po svojom boku, ktorí vedia človeka podržať, keď je najťažšie. Každý to ale hlavne musí postupne pochopiť sám. Veľa ľudí mi vravelo, že sa s tým stavom musím zmieriť. Priznám sa, že sa s týmto stavom nechcem nikdy zmieriť. Za mňa je veľmi dôležité prijať stav taký ako aktuálne je, a ísť si tvrdo za jeho zlepšením. Okrem fyzického zdravia je rovnako dôležité aj mentálne a jedine symbióza tela a mysle pomôžu každému človeku napredovať.

 

 

Boli aj otázky typu: Prečo? Prečo sa mi to stalo? Prečo práve mne?
Spadol som na chrbát z cca. 5 metrov po tom, ako som sa oprel o zábradlie na terase domu môjho známeho, kam sme si išli v jednu peknú nedeľu oddýchnuť. Tých otázok bolo neúrekom. Premietal som si situáciu pred mojim pádom, čo som mohol spraviť inak, či prečo som si vybral práve túto možnosť v daný deň. Postupne človek pochopí, že je to vlastne už úplne jedno, a že pohľadom späť sa nikdy neposunieme vpred.

Keď sa mi narodila dcérka, lekár mi povedal tieto slová: „ Kde je chorý člen rodiny, tam je chorá celá rodina.“ Ja som ho v tom momente nechápala. Potvrdilo sa mi to o niekoľko mesiacov. Preto mi nedá neopýtať sa. Nehoda, úraz kde člen rodiny zostane na nejaký čas paralyzovaný tak zasiahne celú rodinu. Ako to bolo a je u vás v súkromí. Predsa zrazu po páde zostaneš ležať, a po určení diagnózy to zamáva s tebou, a čo tvoji najbližší? Ako to vnímajú oni?
Je to presne tak. Žiadny úraz alebo ochorenie sa netýka nikdy iba jednej osoby, ale má priamy vplyv na okolie a hlavne blízkych ľudí, rodinu, priateľov. Tí to prežívajú rovnako ťažko a preto je dôležité, aby každý mal pri sebe ľudí, na ktorých sa môže obrátiť. S kým môžu vzájomne všetko zdieľať. S kým si môže aj poplakať, ale rovnako aj zdieľať každý úspech a posun vo svojom zdravotnom stave. Je veľmi dôležité sa vtedy neuzatvárať do seba, prípadne sa len sťažovať, pretože nikto nechce počúvať len zlé správy. Veľmi ľahko sa môže stať, že daný človek na to všetko potom zostane sám a to ho bude stále len viac ťahať dole.

 

 

Čomu si sa venoval pred úrazom? Aké si mal koníčky?
22 rokov podnikám a našťastie som v tom mohol pokračovať aj po úraze. Baví ma vytvárať hodnoty. Stále hovorím, že som spadol na chrbát a nie na hlavu. Som taký istý človek ako som bol predtým. Jedine, že sedím a nestojím. Bavia ma rovnaké veci ako pred úrazom. Jedine sa už neviem chodiť toľko prechádzať, čo som robil veľmi rád.

Musel si sa úplne rozlúčiť so starým životom, alebo pokračuješ aj v tom čo si robil pred úrazom?
Hovorí sa, že „každý koniec je nový začiatok“ a v tomto prípade to platí dvojnásobne. Je viacero vecí, ktoré už neviem robiť tak ako pred tým, ale to neznamená, že ich nemôžem robiť inak. Takže k tomu „starému“ životu sa pripojili nové veci a ideme ďalej.

Päť rokov po úraze je celkom dlhá doba na uvedomenie si priorít v živote. Vlastne človek si to začne uvedomovať aj v tých začiatkoch. Mám pravdu, však?
Prvý rok po úraze bol na toto asi najsilnejší. Vtedy som si prešiel asi všetkými stavmi mysle. Boli aj veľmi ťažké chvíle, kedy som si kládol asi tú najťažšiu otázku: „Má toto ešte všetko zmysel?“ Zmena priorít je asi tá najväčšia zmena ktorá prišla. Práve toto mi aj pomohlo prijať môj stav a hrať s kartami, ktoré mám na ruke. Veď nikdy nevieme, aká bude tá ďalšia karta v balíčku, ktorú si potiahneme. Čo ak to bude žolík.

Pocítil si aj zmenu v okruhu svojich priateľov? Ako to vnímaš Ty.
Myslím, že to platí nie len u mňa, ale u všetkých ľudí, ktorým sa udeje akákoľvek závažná zmena v živote. Vtedy sa to ukáže asi najviac a zostávajú len tí skutoční priatelia. Je úžasné mať desiatky či stovky „priateľov“ na sociálnych sieťach, niekedy žiaľ len takáto situácia ukáže, kto je ten skutočný priateľ.

 

 

Keďže vidím na tebe, že si veľmi pozitívny človek s iskrou v očiach, tak sa ťa musím opýtať: „Čo ti pomáha k tomu, aby si bol pozitívne naladený?
Nebudem sa hrať na to, že je mi vždy len dobre a som stále šťastný. Koľko krát sa mi stane situácia v živote, kde si naplno uvedomím môj hendikep a „nemohúcnosť“ v danej chvíli. Pozitivitu a asi najväčšiu chuť do života mi dávajú ľudia, ktorých dennodenne stretávam u nás v „džime“ ako naše centrum voláme. Tá obrovská energia, ktorú zažijem zakaždým, keď otvorím dvere Neurogymu je úžasná. A vlastne z tohto žijem celý deň, každý deň.

Byť na vozíčku prináša veľa bariér. Nejdem riešiť bariéry vonkajšieho typu. Tých je určite veľa v mestách, bytoch, na verejných priestranstvách ….. No u niektorých ľudí sú to bariéry v hlave. Zablokujú sa, nespolupracujú. Stretol si sa s takýmto typom ľudí? Čo by si im odkázal?
To hlavné čo by som chcel ľuďom odkázať je, aby si nikdy a nikým nenechali zobrať nádej. Naozaj všetko je možné. Nech to znie ako akékoľvek klišé, ale vidím to každý deň u nás v Neurogyme, kde ľudia robia obrovské pokroky a  dokážu sa zlepšovať nie len fyzicky ale aj mentálne. Ako zvyknem hovoriť, spadol som na chrbát a nie na hlavu. To, že aktuálne sedím a nestojím neznamená, že som iný človek ako som bol pred tým a to platí pre každého.

Tomáš, čo ťa viedlo k založeniu rehabilitačného centra Neurogym?
Asi ako každý človek, ktorému sa stane nejaký úraz, alebo mu diagnostikovali nejaké ochorenie, som sa aj chcel čo najskôr dostať z tohto stavu a preto som začal navštevovať asi všetky dostupné rehabilitácie na Slovensku a v okolitých krajinách. Veľmi prirodzene som vnímal, čo ľuďom najviac pomáha a čo by som možno robil inak. Asi najviac mi prekážalo, že v týchto zariadeniach boli ľudia ako ja, braní ako pacienti, prípadne ako klienti.
Po dvoch rokoch pravidelných návštev rôznych centier som sa rozhodol, že spravíme pre ľudí so zdravotným znevýhodnením miesto, kde sa každý bude cítiť opäť ako „normálny“ človek. Dali sme dokopy úžasní tím mladých, nadšených fyzioterapeutov a vytvorili sme NEUROGYM. Miesto, ktoré vyzerá ako „fitko“, ale pritom sa o jedná o špecializované neurorehabilitačné centrum. Miesto, kde sa každý bude cítiť dobre, pretože ako stále hovorím, „ Keď je hlava dobre nastavená, začína fungovať aj telo.“

 

 

Akej skupine ľudí pomáha toto centrum?
Špecializujeme sa hlavne na úrazy miechy, poúrazové stavy, sklerózy multiplex a rôzne neurologické ochorenia. Vekový rozdiel u nás nehrá žiadnu rolu, cvičíme ako s dospelými tak aj s deťmi.

Okrem intenzívneho cvičenia, aké terapie toto centrum ponúka klientom?
Myslím, že sa nám podarilo vytvoriť miesto, ktoré sa stará nie len o fyzickú ale aj mentálnu rehabilitáciu. Človek dokáže zlepšovať svoj zdravotný stav aktívnym a individuálnym cvičením so špecializovaným fyzioterapeutom a po cvičení (alebo aj pred ním) si dať kávičku na bar s ostatnými ľuďmi a podebatovať. Práve táto forma veľmi prirodzenej socializácie mi v iných centrách veľmi chýbala a som obrovsky hrdý, že sa nám podarilo vytvoriť u nás takú úžasnú rodinku.

Ako prebieha prijatie nového klienta?
V každom centre, ktoré som navštívil, bolo štandardom, že sa zaplatila rehabilitácia dopredu a ja som vlastne nevedel do čoho idem. Preto je u nás prvé skúšobné cvičenie vždy úplne bezplatné a môže si to vyskúšať každý. Veď predsa musím vedieť do čoho idem a sám sa musím rozhodnúť, či mi takýto štýl cvičenia a rehabilitácie bude vyhovovať.

 

 

Čo všetko potrebuje vedieť terapeut pred prvým cvičením? Treba odporúčanie od lekárov špecialistov?
Na vstupné cvičenie nie je potrebné žiadne lekárske odporúčanie. Každého človeka si „vyšetria“ u nás naši fyzioterapeuti pred prvým cvičením, aby následne vedeli nastaviť individuálne cvičenie na každého zvlášť. Jedine je dobré si zo sebou doniesť posledné neurologické správy, prípadne prepúšťacie správy, aby naši fyzioterapeuti mali čo najviac vstupných informácií.

Koľko terapeutov – rehabilitačných pracovníkov je v centre?
V „džime“, ako naše centrum voláme, pracuje 7 špecializovaných fyzioterapeutov a 1 kondičný tréner.

Klientov pribúda. Ako sa dozvedia o možnosti cvičiť v Neurogyme?
Nezvykneme robiť žiadnu reklamu, som toho názoru, že keď je niečo naozaj dobré, tak si to ľudia medzi sebou povedia sami, a to je vždy najlepšia reklama. Za posledné 2 roky boli u nás asi všetky mainstreamové médiá, ktoré o nás natočili reportáže, alebo spravili články, ktoré nám rovnako veľmi pomohli v poznateľnosti.

Určite máš dobrý pocit, keď z centra odchádzajú klienti spokojní. Udiali sa v centre aj nejaké zázraky? Ak áno môžeš napísať aké?
U nás v Neurogyme mám najradšej miesto za barom, kde občas len tak nečinne sedím a pozerám sa na všetkých tých ľudí ako cvičia a ako ich to baví. Je to najkrajší pocit keď vidím, že je človek spokojný a hlavne, že neustále napreduje. Ako zvyknem hovoriť, zázraky sa dejú, je za nimi ale veľa potu, driny a sĺz. Každý človek, ktorý urobí akýkoľvek pokrok, je pre neho ten najväčší, a áno, máme aj ľudí, ktorých sa nám podarilo postaviť z vozíka na nohy a to je najväčší „zázrak“.

Máš vízie do budúcnosti? Pripravuješ niečo nové? Ak áno môžeš spomenúť alebo sa necháme prekvapiť.
Mojim najväčším cieľom je pomôcť čo najviac ľuďom to bude možné. Chodia ku nám ľudia na rehabilitácie z celého Slovenska, ale nie každý má tú možnosť ku nám pravidelne cestovať, preto by som rád postupne otvoril centrá NEUROGYM aj na ďalších miestach Slovenska.

 

Kontakt:
email: info@neurogym.sk,
t.č.: +421 907 961 390,
Adresa: Zvolenská cesta 177, Banská Bystrica

 

Rozhovor spracovala Iveta Bartalová

 

Neurogym

 

Rozhovory s inšpiratívnymi osobnosťami nájdete tu.