Bolí ma celé telo. Znovu sa mi urobila preležanina na ruke aj na kostrči. Bolesť je neutíchajúca. Mama ma prebaľuje. Vidí, že mám okolie okolo kostrče viac zapálené. Polohuje ma. Ležím na boku. Nepáči sa mi táto nepohodlná poloha. No musím vydržať. Aspoň kým mi to ponasvecuje biolampou. Rana sa bude lepšie hojiť, keď sa vetrá. Po 20 minútach mi dáva na ranu hojivú náplasť. O chvíľku už ležím na chrbte. Zdá sa mi, že bolesť prechádza. Už mi je lepšie. Mama mi nasvecuje aj ruku.
Ockovi ani neukazuje tie rany. On má ešte väčšie na nohách. Mama najskôr ošetrí moje a potom ide k nemu.
Mne sa jedna už zahojila. Teším sa spolu s mamou. Konečne ma nič nebolí.
Po niekoľkých dňoch kľudu znovu plačem. Mama ide ku mne. Obzerá ma, otočila ma na druhú stranu a zbadala zápal okolo ucha. Povzdychla si: „Ďalšia preležanina.“ Slzy jej vyhŕkli z očí. Je jej ľúto. Sama seba sa pýta: „Prečo?
Kedy sa rany úplne zahoja?“ Znovu ten istý kolotoč. Polohovanie, nasvecovanie biolampou a prikladanie náplastí.
Celú noc nespím. Som vyčerpaná. Už mám preležaninu aj na chrbte. Dosť veľkú. Veľmi ma to bolí. Bolesti mám aj v bruchu. Som nafúknutá aj opuchnutá.
Necikám. Nech je už ráno. Mama, keď vstane, zľakne sa toho, čo uvidí.
Mám suchú plienku. Chce ma prebaliť. Celá zbledla. Ruky sa jej trasú.
Chystá mi raňajky. Urobí základnú hygienu. Dáva mi jesť a premýšľa, či volať záchranku. No ešte chce počkať. Zrazu som začala cikať. Aspoň niečo.
Mama je kľudnejšia. Sleduje ma. Pozoruje, či som v poriadku. Zaspávam.
Spím celé doobedie.
Ocko odchádza na dialýzu. Zostávame samé dve. Dúfam, že si mama aspoň na chvíľku oddýchne. No zrazu ťažko dýcham, dusím sa. Mama mi zmeria teplotu. Mám 39,5 °C. Znovu mám úplne suchú plienku a opuchnuté nohy aj ruky. Berie do rúk telefón. Počujem, ako rozpráva o mojom zdravotnom stave. O 20 minút prichádzajú záchranári. Berú ma do sanitky. Mama ide za nami autom. Vezú ma rovno do nemocnice. Lekár ma skontroluje, napojí na prístroje, dáva mi katéter, aby som cikala. Už som pod dohľadom. Prichádza mama.
Víta ju pán primár so slovami: „Kde ste doteraz chodievali na hospitalizáciu? My vás nepoznáme. Tu ste neboli ani raz.“ Mama s hrdosťou hovorí: „Našťastie mala Katka niekoľko rokov stabilizovaný stav, nemuseli sme riešiť nemocnice. Ak sa aj niečo dialo, zvládali sme to doma. No teraz je to už iné. Oveľa vážnejšie. Pomôžte nám, prosím.“
Pán primár je veľmi príjemný. Robí všetko, čo je v jeho silách. Aj sestričky sú úžasné. Starajú sa o mňa perfektne. Mama chodieva za mnou každý deň.
Nosí mi z domu jedlo. Nemocničná strava mi nechutí. Robia mi všelijaké vyšetrenia. Röntgen pľúc ukázal, že mám jednu stranu pľúc nefunkčnú a tá druhá bojuje so zápalom.
Ťažko sa mi dýcha. Napájajú ma na kyslík. Vďaka nemu sa mi trochu zlepšuje zdravotný stav. Konečne, už som tu tretí týždeň a blížia sa veľkonočné sviatky.
Aj ocko bude mať narodeniny. Chcem mu zagratulovať. Mama, zober ma domov. Je štvrtok ráno, mama prichádza s kočiarom. Prezlieka ma a odchádzame s antibiotikami domov. Ešte sa niekoľko dní preliečim a budem zdravá. Mama mi dá do poriadku tie preležaniny. V nemocnici mi ich nemohla nasvecovať.
Sestričky pripravili inú liečbu. Chceli vyskúšať, či bude fungovať.
Večer zaspávam vo svojej posteli. Mama sedí pri mne. Drží ma za ruku. Díva sa, ako spím. Krásny pocit byť znovu doma. Ocko je tiež šťastný. Povedal: „Katka, ty si môj najkrajší darček k narodeninám.“
Začala Veľkonočná nedeľa. Je ráno. Ťažko dýcham, mama mi zmeria teplotu. Mám 39,5°C a znovu som opuchnutá a plienku mám úplne čistú. Mama už nečaká. Telefonuje s pánom primárom. Počujem, ako hovorí: „Okamžite privezte Katku rovno na oddelenie.“ Mama ma oblieka, dáva do kočiara a odchádzame z domu.
Ocko sa so mnou lúči so slovami: „Katka, zbohom,
ty sa už nevrátiš.“ Plače. No my dve to už nepočujeme. Mama štartuje auto a ideme rovno do nemocnice. Tam nás čaká pán primár. Znovu ten istý kolotoč.
Napájanie na infúzie, kyslík, zavedenie katétra na zlepšenie stavu. Zápalová aktivita zvýšená. Nasadili mi antibiotiká. Nechutí mi jesť. Vraciam. Nevládzem bojovať. Mama chodí za mnou každý deň. Prebalí ma, napolohuje, ale aj popestuje na rukách. V tom momente sa cítim úžasne. Dotyky jej rúk ma ukľudňujú. Cítim sa bezpečne a znovu chcem bojovať, už len kvôli nej.
Ona mi dodáva silu. Dýcham lepšie. Môj zdravotný stav sa zlepšuje. Zápal pľúc sa preliečil. No preležaniny sa zhoršujú. Vytvorila sa mi ďalšia rana na ruke a celý chrbát ma bolí viac a viac. Pán primár povedal mame: „Ak bude zajtra ráno všetko v poriadku, tak si budete môcť zobrať Katku domov.“
Teším sa, nespím celú noc. Som rozrušená. Čakám na ďalší deň. Keď sa už konečne vrátim domov.
