Prečo mi moja Katka nepovie nikdy slovko „ MAMA „?

Napísané v decembri 2013

Moja vytúžená a dlho očakávaná dcérka Katka sa narodila mŕtva. Kriesili ju, prebrali a keďže mozoček bol niekoľko minút bez kyslíka, malo to fatálne následky. Dieťa nemalo základné reflexy. Nevedelo pregĺgať, nemalo sací reflex. Stravu prijímalo cez sondu rovno do žalúdka. Zo začiatku to bolo materské mlieko, no netolerovala ho, tak museli skúšať rôzne druhy umelej výživy. Bolo ju treba každú chvíľu odsávať, keďže si nevedela preglgnúť sliny. Dieťa neprospievalo vďaka poškodenému mozočku. Trápili ju epileptické záchvaty. Lekári naordinovali trojkombináciu liekov. Liečba nezaberala a ak áno tak len na nejaký čas.
Katka mala mesiac, keď dostala prvý zápal pľúc. Lekári nás pripravovali na to najhoršie.
Ešte v nemocnici ju pán farár pokrstil. Boli sme veľmi nešťastní, nevedeli sme čo nás čaká. Nemali sme ani len tušenie ako sa budeme doma o ňu starať, či to budeme zvládať.
Keď sa ma lekár opýtal či nechcem dať Katku do ústavu, ani raz som nezaváhala. V žiadnom prípade,… veď je to moje dieťa, ktoré som nosila deväť mesiacov pod srdcom.
Ja sa ho mám vzdať?
Po pol roku intenzívneho pobytu v nemocnici nadišiel deň, keď sme si Katku prvý krát doviezli domov.
A zvykali sme si na seba. Učili sme sa trpezlivosti, odvahe a prosili pána Boha aby nám dal veľa, veľa sily, aby sme sa dokázali postarať o naše dieťa.
S Katkou sme si priniesli veľa liekov a v lekárskych nálezoch diagnózy: DMO, epilepsia, spastická kvadruparéza, anémia, mikrocefália.
Katka mávala od narodenia denne 15 až 20 epileptických záchvatov. Tá bezmocnosť ma ubíjala, keď som sa musela dívať na to, ako jej kŕče zhoršovali zdravotný stav.

Bolo to ťažké obdobie… Cvičili sme Vojtovu metódu na uvoľnenie svalstva, no keďže jej cvičenia vyvolávali záchvaty, tak sme prestali cvičiť.
Bol to taký kolotoč, ak ju netrápili záchvaty, tak to boli horúčky, pri ktorých sa jej veľmi zle dýchalo a už sme bežali do nemocnice. Tam jej naordinovali antibiotiká.
Každé dva mesiace bojovala so zápalmi pľúc alebo priedušiek.
Prvé tri roky boli veľmi náročné na psychiku.
Každý deň som si dávala otázky: Prečo sa to stalo práve mne? Prečo je moje dieťa postihnuté? Prečo nie je zdravé?

Prečo mi nikdy nepovie slovko „MAMA“?

No musela som čeliť skutočnostiam a žiť v prítomnosti. Postupne som sa zmierovala so svojím životom a teraz by som už nemenila. Katka, aj keď má poškodený mozoček, je veľmi vnímavá.

Má rada ľudí okolo seba, má rada zvieratá…

Skúsili sme jej dať do postele šteniatko. Katka ani nedýchala, keď mala Bárku pri sebe. Začala byť čulejšia, živšia a čo nás veľmi milo prekvapilo, že jej ustúpili epileptické záchvaty.
Z 15 – 20 záchvatov mala len jeden dva denne. To bol pre nás zázrak. Obrovský pokrok. No naďalej ju trápili iné zdravotné problémy.
Mala tráviace problémy. Veľa žalúdočnej kyseliny. Často vracala krvavé hlieny.
Už sme nevedeli čo jej dávať jesť. Zo všetkého jej bolo zle. Nepriberala. Bola podvýživená. Lekári odporúčali nutridrinky, no tie netolerovala.
Bola to škoda, lebo táto výživa má veľa vitamínov a minerálov.

Nám veľmi pomohlo keď sme sa presťahovali na stredné Slovensko.
Od Katkinho narodenia celých 10 rokov sme bývali v okr. Topoľčany.
Keby som bola vedela, ako sa jej radikálne zlepší zdravotný stav, tak by som neváhala so sťahovaním skôr.
Od prekročenia prahu nového domova sa jej zlepšilo trávenie, prestala mať denne záchvaty. Teraz má už len jeden – dva do týždňa.

No a čo je pre nás veľký pokrok?

Katka mala 12 kg keď sme sa sťahovali a presne po roku mala raz toľko čiže 24 kg. Čo som si viac mohla priať? Som šťastná, že je jej dobre, že sa stav nezhoršuje.
V novom prostredí sa jej lepšie dýcha a to aj vďaka novým lekárom, ktorí sa nás ujali v novej nemocnici. Urobili jej tracheostomiu. Oveľa ľahšie a pokojnejšie dýcha ako predtým.

Tak ako sa dá zvládnuť starostlivosť o dieťatko inak obdarené?

Naozaj sa netreba vzdávať, treba bojovať, aj keď je to ťažké a náročné. Treba sa tešiť z každého čo i len maličkého pokroku. Katka mi dáva silu a energiu na ďalší život.
Keď sa jej pozriem do očí a vidím spokojnosť, tak som šťastná. Užívam si prítomnosť a pohodu.
Nezamýšľam sa nad banalitami.

Ďakujem môjmu dieťaťu, že ma naučilo novým veciam a inému pohľadu na svet. Som šťastná, že ju mám.

Iveta Burianeková

Môj príbeh v časopise nájdete tu.

…………..