Priezvisko, ktoré v sebe nesie celý môj príbeh

Niekedy sa pri obyčajnom dátume zastavíme a uvedomíme si, koľko života sa za ním skrýva.
Pre mňa je takým dátumom 26. september.

26. septembra 2003 som prijala priezvisko Burianeková. Vtedy som ešte netušila, koľko lásky, radosti, starostí, bolesti, ale aj životných lekcií bude raz toto meno pre mňa predstavovať.
Možno je to pre niekoho iba priezvisko. Jedno slovo napísané za menom. Pre mňa však znamená oveľa viac.
Keď ho vyslovím, vracajú sa mi spomienky na jednu veľkú časť môjho života. Na rodinu, ktorú sme tvorili. Na chvíle radosti, strachu, nádeje, bezmocnosti, ale predovšetkým na veľkú lásku.

Moja Katka

10. júla 2000 sa narodila moja Katka.
Moje jediné dieťa. Moje inak obdarené dievčatko.
Katka prišla na svet s veľmi vážnym poškodením zdravia. Jej život od samého začiatku sprevádzali ťažké diagnózy. DMO, spastická kvadruparéza, epilepsia, tracheostómia, PEG…
Za týmito slovami v lekárskych správach sa však skrýval jeden nádherný ľudský život. Život mojej Katky.
Dievčatka, ktoré nevedelo rozprávať, ale napriek tomu mi toho povedalo a naučilo ma viac ako ktokoľvek iný.

Naučila ma počúvať ticho.
Naučila ma trpezlivosti, pokore a vďačnosti. Naučila ma tešiť sa z maličkostí a pochopiť, že aj obyčajný pokojný deň môže byť tým najkrajším darom.
Katka potrebovala pomoc 24 hodín denne. Odsávanie, kŕmenie, lieky, zdravotné pomôcky a neustála pozornosť sa stali prirodzenou súčasťou nášho života.
Napriek všetkému sme sa tešili. Z každého malého pokroku. Z každého pokojného dňa. Z každej spoločnej chvíle.

Boli sme rodina

26. septembra 2003 som prijala priezvisko Burianeková.

Boli sme rodina. Ja, Katka a jej ocko Stanislav.
Katka nás spájala. Ocko bol na ňu veľmi naviazaný. Bola jeho anjelikom.

Ani jeho život však nebol jednoduchý. Postupne sa pridávali vážne zdravotné problémy. Prekonal pľúcne embólie, bojoval s cukrovkou, zlyhávalo mu srdiečko a potreboval kardiostimulátor. Neskôr začali zlyhávať aj obličky a trikrát týždenne chodil na dialýzu. K tomu sa pridávali rany na nohách, ktoré sa veľmi ťažko hojili.
Boli dni, keď som nevedela, komu pomôcť skôr. Či odsávať Katku, aby mohla pokojne dýchať, alebo dvíhať zo zeme zoslabnutého manžela.

Dnes sama niekedy rozmýšľam: Kde som vtedy brala silu?
Asi som nad tým vtedy nemala čas premýšľať. Jednoducho sme žili. Zo dňa na deň.
Nič veľké sme neplánovali. Zdravotný stav Katky a manžela určoval, čo môžeme a čo nie. A tak sme sa naučili tešiť z maličkostí.

Pokojný deň bol pre nás sviatkom.

Keď zostalo ticho

Potom prišiel 13. apríl 2018. Deň, keď moja Katka po 17 a pol roku svojho náročného pozemského života odišla medzi anjelov.
Zostalo ticho. Ticho, na ktoré som si musela zvyknúť.
Už nebolo treba odsávať. Nebolo treba pripravovať všetky pomôcky. Nemusela som kontrolovať každý jej nádych.

Moje dievčatko už mohlo voľne dýchať.
Jej ocko však Katkin odchod znášal veľmi ťažko. Chýbala mu. Jeho zdravotný stav sa zhoršoval a postupne prestával bojovať.

22. januára 2019 odišiel za ňou.
Zrazu som zostala sama. V priebehu niekoľkých mesiacov som prišla o svojich dvoch najbližších ľudí. O dcéru. O manžela. O rodinu, okolo ktorej sa takmer dvadsať rokov točil celý môj život.

Dnes cítim predovšetkým vďačnosť

A predsa dnes necítim iba smútok. Cítim obrovskú vďačnosť.
Za to, že som mohla byť Katkinou mamou. Za to, že som mohla prežiť časť svojho života po boku človeka, s ktorým sme sa spoločne starali o naše inak obdarené dievčatko. Za všetky tie obyčajné dni, ktoré som kedysi možno považovala za samozrejmosť a dnes viem, aké boli vzácne.
A možno až teraz naplno chápem, čo všetko v sebe nesie jedno obyčajné priezvisko.

Burianeková.

Je v ňom moja Katka. Je v ňom Stanislav. Je v ňom mama, ktorá sa učila starať o ťažko zdravotne postihnuté dieťa. Je v ňom manželka, ktorá sa snažila byť oporou chorému mužovi.
Je v ňom strach, bezmocnosť a množstvo prebdených nocí. Ale je v ňom aj smiech, nádej, sila, pokora a nekonečné množstvo lásky.

Predovšetkým lásky.
Katka mi otvorila dvere aj k pomoci ďalším inak obdareným ľuďom a ich rodinám. Vďaka nej som pochopila veci, ktoré by som sa možno nikdy nenaučila.

Ona bola mojím anjelom na zemi.
Dnes už mám svojich dvoch anjelov vo večnosti. A ja pokračujem ďalej.
Učím sa žiť svoj život. Tešiť sa. Tvoriť. Pomáhať. Vnímať krásu obyčajného dňa a byť zaň vďačná.
Pretože oni dvaja ma naučili, aký vzácny život je.

Jedna veľká životná kapitola

Keď som 26. septembra 2003 prijala priezvisko Burianeková, netušila som, aký veľký príbeh sa raz bude za týmto menom skrývať.
Dnes už viem, že som vtedy neprijala iba nové priezvisko.

Prijala som jednu veľkú životnú kapitolu.
Kapitolu, ktorá bolela. Kapitolu, ktorá ma veľa naučila. Ale predovšetkým kapitolu naplnenú láskou.
A tú mi nevezme nikto.
Pretože ľudia, ktorých sme skutočne milovali, z nášho života nikdy úplne neodídu.

Katka a Stanislav pokračujú svojou cestou vo večnosti. Ja pokračujem tou svojou tu na zemi. A v mojom srdci zostávame stále rodinou.

❤️👼🕯️