Mama, kde si?
Mama, mama, mamička….. čo sa deje? Čo sa to so mnou stalo? Ja, ja, ja neviem plávať… Pomôž mi. Je tu veľmi málo vody.
Dusím sa. Zle sa mi dýcha…. Nepočujem tvoj hlas… Prestáva mi biť srdiečko. Pomóc, pomóc….. Už je všade ticho. Také ťažké ticho.
Čo to, ja, ja vidím svetlo. V diaľke je svetlo a nejaký hlas ma volá. Idem tam. Snáď mi bude lepšie. Budem pokojnejšia. Mama, chýbaš mi, veľmi som sa na teba tešila.
Vidím veľa ľudí, oblečených v bielych plášťoch. Veľmi rýchlo chodia a niečo robia okolo stola. Sú tam samé prístroje, ktoré nepríjemne vrčia a pípajú.
Aha, veď tam na stole, to som predsa ja. Ja žijem, ja žijem. Aj tí ujovia hovoria, že som sa chvalabohu prebrala. Že mi srdiečko bije a snáď bude dobre.
Kde ma to dávajú? Čo je to za bedňa, samé sklo. Toto bude vraj môj nový, ale len dočasný domov. No musím priznať, je tam teplo, aj sa mi dobre dýcha.
Len tie hadičky mi zavadzajú, ale musím ich mať v nošteku, lebo by som zasa umrela.
Prečo neviem prehĺtať? Prečo mi nedajú mamino mliečko. A ozaj, kde je moja mama? Nepočujem ju.
Mama, kde si??????????
Čo za hadičku mi to dávajú do úst a hneď aj do nosa, a prečo zasa nemôžem dobre dýchať? Veď sa dusím. Ja zasa umieram. Zachráňte ma. Mne tá vec berie sliny a z nosa soplíky.
Už je dobre, už dýcham lepšie. Ten zázračný prístroj, ktorý mi teraz zachránil život, sa volá odsávačka a bude mojou spoločníčkou, kým sa nenaučím prehltnúť sliny.
Do nošteka mi vsunuli hadičku a skúšajú cez ňu dať do bruška mliečko. No dusím sa. Vraciam ho späť. Nechcem také mlieko. Ja chcem mamu.
Kde ja tá moja mama? Zabudla na mňa? Ona ma nechce? Môj život nemá zmysel. Ja už nechcem žiť. Zasa chodia rýchlo okolo mňa tí ujovia aj tety.
Dávajú mi na hrudník nejakú vec. Trasie to so mnou. Skúšajú raz, dva razy, tri razy…. Nič. Nevzdávajú sa.
No zrazu počuť pípnutie, tú vec odkladajú a mňa tiež dali do bedne – volá sa to inkubátor.
Napojili ma na jeden prístroj, ktorý kontroluje srdce aj dýchanie. Už počujem okolo seba len samé stroje. Uspáva ma to. Spím niekoľko hodín. Neviem nič o svete.
Som tu sama zavretá.
Nikoho nepoznám.
Čo to, čo ma zobudilo.
Nejaký známy hlas.
Odkiaľ ho ja poznám? Ale veď to je moja maminka. Mama, ty si prišla. Ty si tu. Nezabudla si na mňa. Taká som rada. Pozri sa na mňa.
Však som pekná? Som tvoja dcérka.
Ty sa mi prihováraš. Hladkáš ma. Hovoríš: „Moja Katka.“ A máš slzy v očiach. Prečo plačeš? Čo ti je? Ja som tu, žijem a chcem byť stále s tebou. Zober ma odtiaľto.
Počujem, ako pani doktorka hovorí: „Dieťa sa narodilo mŕtve. Je v zlom zdravotnom stave. Nemá prehĺtací ani sací reflex. Nevie plakať. Nevie kašľať. Možno sa nedožije rána.
Žiť bude dovtedy, kým bude srdce vládať biť. “
Mama, mama, čo to hovoria? Ja som mocná, ja chcem byť pri Tebe. Nepočúvaj ich. Klamú ťa. Ja sa všetko naučím. Ty ma to naučíš.
Mama ma chytila za rúčku. Konečne ju cítim. To je krásny pocit. Vezmi ma na ruky….
Už zasa počujem, ako hovoria: „Ešte musí byť v inkubátore, prístroje za ňu dýchajú, odsávame ju. Kŕmime ju cez gastrostomiu.
To je hadička zavedená cez nos rovno do žalúdka. Budete si odsávať mlieko a uvidíme, či ho bude Katka tolerovať.“
Mama, neplač, nechoď preč …… Nenechávaj ma samú. Počujem ťa, ako mi hovoríš: „Katka, vydrž. Prídem po teba aj s ockom.“
Čakám vás.
FB stránka: Život očami anjela
Viac článkov z knihy Život očami anjela