Mama mi pripravila ešte jedno vianočné prekvapenie. Pýtala sa ma, čo by som povedala na to, ak by som mala brata alebo sestričku.
Jéééj, to by bolo super. Dve sestry mám, no tie sú už dospelé. Oni majú svoje vlastné rodiny.
Ja som mala len dva roky, keď som sa stala tetou. Sestra Stanka porodila svoju dcérku Ninku. Nepamätám si na ňu. Obidve sme boli maličké. Ocko bol čerstvo po prekonaní pľúcnej embólie. Zoslabnutý, no vnúčatko mu dodalo chuť do života. Aj keď sme sa s nimi často nestretávali, no ocko bol veľmi šťastný, že vnučka je zdravá.
Teraz, keď mám deväť rokov, do rodiny pribudla ďalšia baba. Sestra Evka má maličkú Zuzku. Prišli sme k nim na návštevu. Zuzanka spí. Ocko sa jej prihovára.
Mama ma drží na rukách. Som šťastná, že som už dvojnásobná teta. Zuzka sa prebúdza. Otvorila očká. Díva sa na nás. Ja som rozrušená.
Mama ma položila do postieľky k Zuzke. Vraj, aby sme sa zoznámili. Dívame sa jedna na druhú. Som ticho. Zrazu cítim Zuzkinu rúčku na mojej tvári.
Aha, ona ma pohladkala. Jéj, to je krásne.
Mama sa usmieva. Prihovára sa Zuzke. Berie ju na ruky. Mama, mama, ty si sa pomýlila? Veď ja som tu. Prečo ju berieš na ruky?
Dusím sa. Ťažko dýcham. Ocko ma chce poodsávať. Mám záchvat. Ja chcem mamu. Tu som. Mne sa venujte. Na chvíľku sa ukľudňujem. Čakám, či si ma niekto všimne.
No o chvíľku ma chytá druhý kŕč. Mama je už pri mne. Konečne. Odsáva ma. Dáva mi piť. Berie ma na ruky. Toto je ono. Ja patrím k nej. Nie iné dieťa.
Mama je len moja. Nedám ju nikomu. Nechcem sa deliť o moju mamu s nikým iným. Už som pokojná. Záchvaty ustúpili. Ideme domov.
Cestou premýšľam nad tým, či si viem predstaviť deliť sa o mamu s niekým iným.
Možno by som si zvykla. Možno by som chcela mať súrodenca. Aspoň by bolo doma veselšie.
Zrazu o niekoľko mesiacov po stretnutí so Zuzkou mi mama dáva otázku: „Katka, čo by si povedala na to, keby si mala sestru alebo brata?“
Odpovedám: „Áno, mama, chcem malého brata.“ Ocko sa teší. Konečne budeme mať v rodine chlapa. Narodí sa presne na moje narodeniny.
Mama je nesvoja. Má obavy, či to zvládne. Ja jej verím. Je silná. Viem, najťažšie jej bude, kým sa bábätko narodí a podrastie. No akonáhle bude vedieť pomáhať, verím, že mame bude oporou.
Teším sa, že ak by som odišla do neba, mama nezostane sama. Druhé dieťa jej zaplní priestor po mne. Už si viem predstaviť aj to, že sa budem musieť podeliť o mamu. Čo pre ňu viac môžem urobiť?
Túžim po tom, aby bola aj ona šťastná. Veď si nikdy neužila mať zdravé dieťatko, ktoré by zaplnilo dom smiechom, džavotaním. Budem šťastná, ak aj mama pocíti objatie od svojho dieťaťa.
Keď bude vidieť úsmev na jeho tvári. Začuje z úst slovko: „Mama.“ Školské starosti a radosti sú teraz pre ňu cudzie. Pubertálne nálady a prvé lásky svojho potomka zatiaľ nepocítila.
Ja jej to nikdy nesplním. O mňa sa musí nepretržite starať. Celých 24 hodín je v strehu. Len ležím. Každú chvíľku ma prebaľuje a polohuje. Neviem sa sama najesť. Pregĺganie som nikdy nepocítila. Odsávačka sa niekedy ani nezastaví. Mama pozná asi všetky lieky proti záchvatom a antibiotiká sú jej pomocníci. Čo je to za život?
Mama, veľmi chcem, aby si začala žiť normálny život. Naozaj budem veľmi šťastná, ak budem mať sestričku alebo bračeka.
Čo sa stalo? Mama plače. Počujem, ako hovorí ockovi: „Zajtra idem do nemocnice na čistenie. Plod je mŕtvy. Srdiečko nebije. Prišla som o dieťa.“
Mama, mama, to vážne? Teraz, keď som sa už zmierila s tým, že sa budem deliť o hračky a hlavne o tvoju lásku so súrodencom. Čo sa to stalo? Prečo?
Som s ockom sama doma. Kedy už príde mama? Bojím sa o ňu. Čo ak sa mame niečo stane? Ležím v posteli. Som ticho. Idem radšej spať. Nech je ocko kľudný. Nejdem ho trápiť. Niečo počujem. Otvárajú sa dvere. Ide mama. Konečne je doma. Nevadí, že je smutná. Hlavne, že je zdravá a so mnou doma.
A možno aj dobre, že nebudem mať brata. Aspoň bude mať viac času len na mňa. Aj som si vydýchla. Mama, veď ja som aj za tri deti. Čo viac chceš? A ak
si prirátaš ocka, tak štyri.
