Valcujú mnou emócie. Je obdobie prípravy ďalšieho čísla časopisu Inak obdarení. No akosi nemám silu čítať príbehy ľudí s hendikepom. Každým článkom si pripomínam Katku a Stanka. Vracajú sa mi bolestivé spomienky. Je to veľmi náročné. Chcem si dať pauzu. Veľmi ťažko hľadám slová, keď chcem Monike oznámiť, že končím s tvorbou časopisu. Mám slzy v očiach keď si spomeniem, že krásnych 6 rokov som ho tvorila a zrazu je koniec. No musím to urobiť. Inak sa neoslobodím od minulosti. Cítim, že potrebujem pauzu. Potrebujem čas na oddych.
Beriem do ruky foťák, dávam ho do ruksaku, sadám na bicykel a idem do prírody. Kochám sa krásou stromov, lúčnych kvetov a vychutnávam si ticho. Sadám k potôčku a dívam sa na vodu, ktorá plynule tečie. Popri tom počúvam štebotajúcich vtáčikov. A fotím chrobáčikov v tráve. Vraciam sa domov uvoľnená a dobitá nádhernou energiou. Začínam si vychutnávať tieto okamihy. Každý deň sa teším na nové zážitky. Pobyt v prírode mi veľmi pomáha. Je jar, najkrajšie obdobie v roku. Všetko sa prebúdza. A cítim, že aj ja sa začínam prebúdzať.
Upratujem. Tak ako v hlave, tak aj v dome. Prišiel čas rozlúčiť sa s vecami po Stankovi. Oblečenie a obuv dávam do charity. Zdravotnícke pomôcky posúvam do rodín, kde to potrebujú.
Ešte ma čakajú úpravy okolo domu. Postupne sa zbavujem nepotrebných starých vecí. Keď sú priestory vyčistené a vymaľované, cítim úľavu.
Zrazu som presvedčená o tom, že v dome chcem zostať. Je tu krásne. Vychutnávam si pohodu. Ďakujem za ten nádherný pocit užívať pokoj. A už viem ako sa mám venovať sama sebe.
Vyjdem si sadnúť na hojdačku a započúvam sa do koncertu vtáčikov.
Prihováram sa ti Stanko: „ Voľakedy dávno si mi sľúbil, že keď už budeš v nebi, pripomenieš sa mi v podobe vtáčika kolibríka. A aha, dnes mi dvaja robia spoločnosť. A tri motýle lietajú ponad moju hlavu. Jeden si sadol na moje plece. Katka, to si Ty, však? Cítim tvoju energiu. Vždy si bola mojou dobíjačkou.
