Premýšľam nad mojim životom. Uvedomujem si, že zrazu mám veľmi veľa voľného času. Žeby nadišiel čas žiť život len pre seba? Pri tejto otázke sa cítim zvláštne. Budem sa vedieť venovať sama sebe? Ako sa to robí? Môžem si to dovoliť?
Spamätávam sa. Treba mi ísť vybavovať vdovský dôchodok. To fakt som vdova? Mám slzy v očiach. Vo veku 46 rokov som zostala sama. Bez muža a jedinej dcéry. Stratila som rodinu. Do roka som prišla o obidvoch mojich najbližších.
Zamýšľam sa nad tým, že v ďalší mesiac už nedostanem peniažky za opatrovanie. Čím skôr by som si mala začať hľadať prácu. Kde sa zamestnám?
V prvom rade idem na úrad práce zaevidovať sa medzi uchádzačov o zamestnanie. Pani úradníčka sa mi pýta čo by som chcela robiť. Neviem jej odpovedať. Vypíšeme tlačivá a podáva mi kartičku s lístkom, ktorý si mám dať potvrdiť pri uchádzaní sa o prácu. V chodbe na nástenke je zoznam voľných miest. Čítam, no nič ma nezaujalo. Idem do ďalšej kancelárie opýtať sa či budem mať nárok na podporu v nezamestnanosti. Odchádzam so slzami v očiach. Pani úradníčka mi povedala, že nedostanem nič lebo som nebola zamestnaná.
Opatrovanie príbuzných sa neráta ako zamestnanie. Nadávam na celý tento systém. Opatrovateľov si nikto neváži.
Prečo by sme nemali dostať príspevok v nezamestnanosti?
Každý deň celých 24 hodín som sa starala o Katku a potom o muža. Nemala som dovolenku, oddych.
A teraz nemám nárok na nič? Je to nespravodlivé. Celý deň nad tým premýšľam.
Píšem na úrad vlády, nech robia niečo so zákonmi. Chcem pomôcť aj iným ľuďom, ktorí sa ocitnú v podobnej situácii.
Odpoveď príde stručná: „ Je nám to ľúto, skúsime niečo s tým robiť.“ Trochu sa ukľudním, keď mi príde výmer na vdovský dôchodok. Budem ho poberať jeden celý rok. No aspoň niečo.
A keď ťukne sms, že mi pribudli peniažky zo sociálnej poisťovne som pokojnejšia. Skúšam hľadať prácu, no je to náročné. Uvedomujem si, že neviem čomu sa chcem venovať.
