Ocko má rany na nohách. Neustály kolotoč. Preväzovanie, nasvecovanie biolampou, skúšanie nových náplastí nemajú konca. Je koniec novembra, začína adventný čas. Bojím sa tohto obdobia, budú prvé Vianoce bez teba.
Ako to zvládne ocko? No nemôžem si dovoliť nad tým premýšľať. Ocko mám novú ranu na nohe. Palec mu hnisá. Každým dňom je sa to zhoršuje. Je slabý. Cukor má veľmi vysoký. Inzulín nezaberá a ani žiadne lieky. Celé dni a noci som hore. Dávam na neho pozor, pomáham mu pri hygiene. Invalidný vozík je môj najlepší pomocník. Škoda, že sme si nemohli nechať zdvíhacie zariadenie. Teraz by mi stropák pomohol pri dvíhaní zoslabnutého ocka zo zeme. Modlím sa k Bohu aby mi dal silu na zvládnutie týchto situácií. Je to veľmi náročné. Už dva krát sme boli v chirurgickej ambulancii, prosíť lekárov nech niečo robia. Veď hospitalizácia by mohla ockovi pomôcť. Určite by sa podarilo stabilizovať cukor. Zmocnel by. Aj rany by sa lepšie hojili. Už som zúfalá.
12.12. ocko zostáva v nemocnici. Už sa to doma nedalo zvládať. Rana sa zväčšuje každým dňom viac a viac. Mám zlý pocit, bojím sa. Lekár mi hovorí: „Pani, je mi ľúto no musíme nohu amputovať, inak hrozí sepsa.“ Ťažko sa to počúva. Hlava sa mi zatočila. Čo bude ďalej? Ako budeme fungovať? Tri dni pred Vianocami ocko podstupuje operáciu. Idem do nemocnice. Spí. Keď sa prebúdza sedím na stoličke. Ocko má slzy v očiach. „Nemal som súhlasiť s amputáciou.“ Počujem z jeho úst.
Hovorím mu: „ No ale by si zomrel, hrozila by ti otrava krvi.“ Odpovedá mi: „Nevadí: Aspoň by som mal pokoj a bol by som s Katkou.“ Každý deň chodím za ním. Doma je také ťažké ticho. Snažím sa čo najmenej byť sama. Pomáha mi prechádzať sa v Kauflande alebo v Tescu v dave ľudí. Započúvam sa do vianočných kolied, ktoré spríjemňujú nakupovanie. Sledujem ľudí ako sa naháňajú a napĺňajú nákupné košíky tovarom. Pri pokladni sú dlhé rady. Najradšej by som šla k mikrofónu, vypla hudbu a povedala všetkým nech sa skľudnia.
Veď adventný čas si treba užívať v pokoji. Vianoce nie sú o hojnosti na sviatočných stoloch alebo darčekoch pod stromčekom. Najväčším darom je zdravie. A to si treba vážiť. Načo sa naháňať, stresovať?
Je štedrý deň. Som u starkej. Pripravujeme večeru spolu s Ľudkou a Jankom. Teším sa na malú Dorotku. Aspoň prídem na iné myšlienky. Pri štedrovečernom stole sedíme v tichosti. Plačem. Katka, veľmi mi chýbaš, no na druhej strane som rada, že sa už netrápiš. Nič ťa nebolí, na rozdiel od ocka. Noha ho možno ani tak nebolí lebo má silné lieky od bolesti. No duša mu krváca. Neustále myslí na teba. Po amputácii je mĺkvy, nič nehovorí, len spí. Odmieta jedlo, nespolupracuje.
Po dvoch týždňoch ho z chirurgie premiestňujú na LDCH. Sú tam úžasné sestričky a pani primárka. Starká nejaký čas s nimi pracovala. Tak som rada, že mám v nich oporu a aj o ocka je postarané. Každý deň som s ním. Aspoň na hodinku ho chodievam potešiť. No vždy z nemocnice odchádzam skleslá a premýšľam čo všetko budem potrebovať keď ho pustia domov. Nanovo vybavovať pomôcky posteľ, plienky, zdviháky. Vracajú sa mi spomienky na teba. Som hrdá, že si ma naučila byť zbehlá. Vďaka tebe viem na koho sa obrátiť, kde hľadať pomoc a hlavne že mám pri sebe ľudí, ktorí radi pomôžu.
Idem do nemocnice. Stretávam pani doktorku z dialýzy. Hovorí mi, že ocko si povyťahoval hadičky z ruky. Odmieta dialýzu. Mám prísť podpísať papiere, že končí s liečbou. Čo to počujem? To fakt? Ja mám ísť za ňou podpísať ortieľ smrti? To je hrozné. Predýchavam, plačem. Niečo sa búri v mojom vnútri. Prichádzam za pani primárkou. Ona mi hovorí: „Nebojte, nenecháme ho umrieť, nastavíme mu inú liečbu.“
To ma trochu ukľudňuje. Ešte mi pripomína nech mu nerobím výčitky. Prichádzam k jeho posteli. Spí.
Modlím sa. Prosím pána Boha nech mi dá silu zvládnuť túto situáciu. Uvedomujem si, že všetko je to v Božích rukách.
V tichosti v myšlienkach sa prihováram ockovi: „ Ak chceš ísť za Katkou púšťam ťa. Choď. A nezabudni ju odo mňa pozdravovať. Ďakujem za to, že sme boli spolu. Budeš mi chýbať.“ V jednom momente som pocítila kľud. Nechávam všetkému voľný priebeh. Odchádzam z izby. Cestou domov sa mi kotúľajú slzy po lícach. To som sa naozaj ja s ním rozlúčila? Utešujem sa, že v ďalšie poobedie zasa pôjdem za ním.
22.1.2019 ráno o 7,30 mi zvoní mobil. Na displeji telefónu vidím neznáme číslo. Dvíham telefón a počujem: „Pani, je mi ľúto no musím vám oznámiť, že váš manžel o 6 hod ráno naposledy vydýchol.“ V deň keď on mal ísť na dialýzu a ja podpísať papiere o ukončení liečby.
V duchu som mu poďakovala, za to že som tam nemusela ísť. Vlastne mi pomohol, aby som mohla žiť bez výčitiek, že som ho svojím podpisom poslala hore do neba.
Veľmi zvláštny pocit, že som prišla v priebehu deviatich mesiacov aj o druhého najbližšieho. Znovu treba navštíviť pohrebnú službu. Vybaviť poslednú rozlúčku. Čakajú ma náročné dni.
Pri oltáriku mením fotku. Dávam tú, na ktorej ste spolu. Zapaľujem sviečku a modlím sa.
„Stanko splnil sa ti sen. Už si so svojou dcérkou, s našou Katkou. Ja vám ďakujem za spoločné chvíle, ktoré sme prežili. A hlavne veľa ste ma naučili.“
Posledný krát sa dívam na ocka. Posledný krát mu držím studenú ruku. Keď je truhla zatvorená znovu si uvedomujem aký je ten čas krátky a čo je v živote dôležité. Lúčim sa. Cítim sa tak zraniteľná, bezmocná.
Pri poslednej rozlúčke plačem. V spomienkach sa mi vynárajú rôzne situácie, ktoré nás stmeľovali. Náročné skúšky, ktoré dávali zabrať každému z nás. No aj krásne okamihy, ktoré sa uchovajú v pamäti navždy. Odteraz to budú len spomienky.
Na oltárik dávam aj druhú urnu. Obidvoch vás mám doma. Každý deň sedávam pri vás a spomínam. V dome je tak ticho. Ani neviem čo budem ďalej robiť. Zostať tu žiť? Vracať sa do spomienok? Všetko mi tu pripomína vás dvoch. Kde pozriem všade cítim vašu energiu.
Viem, že všetko má svoj čas. Musím si prejsť etapou smútku, no ako dlho bude trvať? Zvládnem to?
Príval smútku mi dáva zabrať. Je mi ťažko. Som slabá, mám zimnicu. Ležím v posteli. Treba mi uvariť čaj. Mala by som niečo zjesť. No nevládzem sa pohnúť. Som úplne vyčerpaná. Prekonávam sa. Zjem trochu chleba. Teplý čaj ma preberie. No len na chvíľku. Znovu líham do postele a snažím sa čo najviac spať. Trvá to celé tri dni. Konečne po niekoľkých dňoch som si navarila holubaciu polievku. Tá ma postavila na nohy. Vidíš Stanko, vďaka tvojím holubom som sa pozviechala. Tie mi dodali potrebnú energiu.
