Kto vyhrá?
Vojtovka alebo záchvat?
Počula som pána doktora, ako mame hovorí, že bude chodiť so mnou cvičiť.
Vraj ju na rehabilitácii naučia Vojtovu metódu.
Čo to je? Vôbec som nechápala, až kým ma mama nepovyzliekala a jedna teta mi začala stláčať body na chrbátiku, ale aj na hrudníku. Veľmi, veľmi to bolí.
Teta hovorí mame, že tie body stláča preto, aby sa aktivovali oslabené svaly. Ak mi cvičenia pomôžu, tak budem vedieť sedieť a aj behať. Tak sa teším a čakám.
Mama doma so mnou cvičí každý deň. Veľmi ma to bolí. Plačem.
Mama sa nevzdáva, no ja nereagujem. Nedvíham ruku, nepohnem nôžkou. Mama je nešťastná. Plače so mnou. Ocko prišiel k nám a keď videl, ako plačem, plakali sme všetci traja.
Som rozrušená, zle sa mi cvičí, mám záchvat. Ako dobre, aspoň ma už nebude trápiť. Budem len oddychovať.
Mama sa nevzdáva. Aj na druhý deň hneď ráno ma zasa vyzliekla a už plačem od bolesti. Nikto mi nerozumie. Veď ma to bolí. Prečo ma tak trápia?
Keď nevnímajú plač, tak budú vnímať záchvat. Aspoň prestanú. Mama sa mi bude venovať inak. Lepšie je spať v jej náručí alebo len tak oddychovať v postieľke.
Prečo ma majú trápiť? Nakoniec aj pán doktor povedal, že sa neoplatí cvičiť, lebo vojtovka zhoršuje epilepsiu. Tak som vyhrala. Nik ma už nebude nútiť, aby som cvičila.
No mamu trápi, že neviem v ruke držať hrkálku. Už by som mala chodiť, no neviem sa pretočiť ani sedieť. Neukážem na hračky, nepoviem slovíčko. Jesť tiež nedokážem sama. Stále ma kŕmia striekačkami rovno do žalúdka.
Som smutná, sklamala som mamu. Nikdy nebudem zdravá. Nepobežím za ňou zo záhrady s kytičkou kvetov. Nikdy ju neprekvapím darčekom, ktorý by som sama urobila. Nikdy jej nepoviem, ako veľmi ju ľúbim.
Zasa mám záchvat. Celá sa trasiem. Mama ma vzala do náručia. Pritúlila si ma. Cítim jej lásku. Cítim, že ma ľúbi takú, aká som. Som šťastná, že ju mám. Upokojím sa. Zaspávam. Dnes mi nemusela dávať ani lieky na ukľudnenie. Stačilo počuť tlkot jej srdca.
FB stránka: Život očami anjela
Viac článkov z knihy Život očami anjela