Mamu trápi bezmocnosť
Mama, zle mi je. Bolí ma bruško. Zasa mi zaškodil nutridrink. Prečo sú tie drinky také zlé?
Ja viem, že si mi dala len trochu. No netrávi mi. Vraciam.
Najskôr je to vodnaté, no o chvíľu ide zo mňa krv. Veľa krvi. Bojím sa.
Mama ma oblieka. Ocko má už pripravené auto. Ideme do nemocnice.
Lekár hovorí mame: „Prečo je dieťa podvýživené? Prečo jej nedávate nutridrinky?“
Mama hovorí: „Ja jej dávam, no netoleruje ich. Vracia. Má z nich veľa kyseliny.“ „
To nie je možné. Doteraz nikomu tieto drinky neškodili.
Čo si to vymýšľate.“ počujem lekára.
Vidím mamu plakať.
Čo jej to lekár povedal. Akoby sa o mňa nestarala.
Veď ja mu ukážem. Zostávam v nemocnici.
Lekár prikázal sestričkám nech mi dávajú jesť len nutridrinky. Z úst aj z nosa mi ide veľa slín a hlienov.
Sestričky ma nestíhajú odsávať. Bolí ma brucho. Veľmi to bolí. Vraciam. Som vyčerpaná. Nevládzem.
Sestrička kričí na lekára: „Pán doktor príďte ku Katke. Už tretí záchvat dostala.“
Vidím iného doktora skláňať na nad mojou posteľou.
Pichá mi injekciu na ukľudnenie, aj proti vracaniu. Bez rozmýšľania odporučil stravu z kuchyne.
Konečne budem jesť normálne jedlo.
V noci spím pokojne.
Ráno ma kŕmi sestrička a hovorí lekárke: „ Dnes je Katka v pohode. Už nevracia.“
Super. Pôjdem domov. Teším sa.
Je obed. Dali mi jesť zeleninovú polievku.
Je dobrá. Lepšia ako nutridrink. Som unavená.
Idem spať.
Mama asi dnes pre mňa nepríde. Nevadí.
Počkám ju tu.
Chcem ísť domov úplne zdravá.
Bolí ma hlava. Ťažko dýcham. Mám teplotu.
Počujem, ako sa rozpráva lekárka so sestričkou: „Dajte Katke Panadol na zníženie teploty.
Treba jej odobrať krv na zápalovú aktivitu. Výsledok mi zavolajte.“
Mama prišla. Stojí pri mojej posteli.
Počúva čo jej hovorí lekárka: „Musíme Katku stabilizovať. Zasa má infekt dýchacích ciest.
Veľa vracala a zvratky jej zostali v prieduškách. Dostali sa aj do pľúc.
Nasadili sme antibiotiká. Aj hemoglobínu má málo.
Musíme ho doplniť transfúziou krvi.
Je to veľmi ťažký stav. Nevieme dokedy to vydrží. Pripravte sa na koniec.“
Mamu trápi bezmocnosť.
Počujem ju ako hovorí: „ Keby aspoň priberala. Bola by mocnejšia. No má deväť rokov a aj toľko kíl. Je kosť a koža.“
Lekárka len pokrčí plecami a odchádza.
Tiež má slzy na krajíčku.
