Prečo mám záchvaty
Mama sa rozhodla zapisovať si každú zmenu v mojom zdravotnom stave.
Trápia ju hlavne moje záchvaty. Sprevádzajú ma od narodenia.
Denne som mávala 15 – 20 záchvatov. Raz sa opýtala lekára – neurológa či je to normálne.
On jej povedal: „Sú deti, ktoré majú aj 100 záchvatov denne. Vy ste na tom ešte dobre.“
No mamu to zo začiatku veľmi trápilo.
Dívať sa na mňa a nevedieť mi pomôcť.
Každým záchvatom sa mi stav zhoršoval.
Mozog odumieral.
Na epileptickom záchvate je najnáročnejšie to, že nevieme kedy príde. Vždy je to znenazdajky, bez varovania.
No po rokoch sledovania sa dá vydedukovať čo môže byť spúšťačom.
- Veľmi málo spávam
Celú noc som hore. Oko nezažmúrim. Som potichu. Mama ani nevie, že nespím, len keď náhodou vstane a kukne na mňa. Ja sa na ňu dívam mojimi veľkými očami.
- Zmena počasia
Hlavne, keď cítim búrku. Bojím sa hrmenia a blýskania sa. Vtedy ma začne bolieť hlava. A aj cítim ako ma bolí celé telo hlavne, keď začína pršať dážď alebo sa výrazne ochladí.
- Vnútorná nervozita, prenáša sa z rodičov na dieťa.
Aj to je pravda. Stáva sa, keď je mama unavená, je nervóznejšia. Nič ju nebaví a potom je bez nálady. Celé dni a noci býva so mnou hore. Nemá jej kto pomáhať. Ocko má svoje zdravotné problémy. Veľa krát je aj on nervózny a mama nevie koho skôr ukľudňovať. Ja vnímam tú vnútornú nervozitu. Začne ma bolieť hlava a už cítim zášklby tela.
- Bolesti akéhokoľvek druhu.
Asi najviac záchvatov som mávala, keď mi šli zuby. Kým sme sa nezačali rozprávať cez uľahčovanú komunikáciu, tak to bolo náročné. Mama nevedela čo ma bolí. A preto som mávala často záchvaty. Teraz je nám ľahšie. Cez UK poviem čo ma trápi a záchvaty mám minimálne.
- Spln
To sú iné energie. Na spln reagujú senzibilní ľudia. Asi patrím medzi nich. Nedá sa mi spať, som unavená, bolí ma hlava a potom príde záchvat.
- Rozrušenie
Priveľa vnemov, aktivít napr. ak príde návšteva. Ja mám rada ľudí okolo seba, no ak sa mi príliš často prihovárajú, alebo ak pridlho počúvam to isté dookola, nerobí mi to dobre na môj mozog. Ihneď reagujem záchvatom.
Raz prišla k nám jedna teta. Mama sa s ňou dlho rozprávala o tete susede. Počula som slovíčka: Pohreby, smrť, choroby ……
Neuvedomili si, že ja všetko vnímam a počúvam. Vydýchla som si, až keď teta odišla.
Mám ju rada, no najvyšší čas, byť sami doma. Som rozrušená z ich rozhovoru. V noci nespím. Ráno ma bolí hlava a zacítila som šklbnutie tváre. Znovu a silnejšie zášklby celého tela. Som v kŕči. Mama mi dáva diazepam a paralen. Záchvat ustupuje. Je mi lepšie.
Mama si sadla so mnou k počítaču. Rozprávame sa cez UK. Hovorím jej:
„Mama ja chcem povedať, že ma v noci trápili zlé veci o tom, ako sa máme správať, keď je niekomu ťažko a bude musieť zomrieť.
Ja sa toho veľmi bojím, lebo aj ja som tak veľmi chorá, že sa môžeme mat zle, a to bude veľmi smutne, lebo nechcem, aby niekto umrel, a my sme sa preto trápili.
Mama ja chcem aby sme boli tu spolu.“
Mama ma hladká. Cítim niečo teplé. To jej slza spadla na moje líce. Mama plače.
Vysvetľuje mi, že každý kto odíde do nebíčka, stane sa z neho anjel, ktorý bude na nás dávať pozor.
Ja to chápem. Viem, že aj ja raz tam odídem. Verím mame.
Viem, že má pravdu. Už sa nebojím. Ukľudnujem sa.
Počujem mamu ako hovorí ockovi: „ Už musíme byť ticho pred Katkou. Nemôžeme sa rozprávať o ťažkých témach. Ona to vníma. Je citlivá.“
Našťastie mama už vie ako reagovať. Dá mi tabletku na ukľudnenie. Vyspím sa.
Oddýchnem si a istý čas som bez záchvatu.
Som vďačná za našu Bárku.
Odkedy je so mnou, som pokojnejšia a záchvaty mi ustúpili.
Bárka sa mi venuje a ja nestíham premýšľať a cítiť sa zle.
Ľahne si ku mne, oblíže mi ruku a ide smerom k hlave. Tam si ľahne a spí.
Zacíti približujúci sa záchvat. Ešte stále spí. Prebudí ju moje chrčanie.
Začne mi oblizovať čelo. Jej jazyk a slinky sú teplé. Cítim sa skvele.
Upokojuje ma to.
Tento raz mama ani nezbadala približujúci sa záchvat.
Pokojne pracuje na počítači.
Občas kukne na nás dve.
Usmeje sa a teší ju, že nám je fajn.
FB stránka: Život očami anjela
Viac článkov z knihy Život očami anjela