Po schodoch sa lepšie vozí
Mama sedí pri počítači. Zapáčilo sa jej hľadať pomôcky, ktoré by nám uľahčili život. Už máme stoličku, kočiar, zdvihák. To sú všetko veci, ktoré mame pomáhajú pri manipulácii so mnou. Teraz premýšľa nad tým, ako by ma mohla prevážať po schodoch. Vraj to ide. No ešte nevieme ako. Mama s niekým telefonuje: „Potrebujeme schodiskovú plošinu. No v jednej firme nám povedali, že ju nikdy nebudeme mať, lebo máme úzke schodište. Prosím, pomôžte nám.“ Jedna pani jej odpovedá: „ Zajtra k vám posielam nášho technika. Pozrie a uvidíme, čo sa bude dať robiť. Verím tomu, že vám pomôžeme.“ Mama sa potešila.
Je ráno. Prišiel veľmi milý ujo. Prechádza sa po schodoch. V ruke drží meter. Niečo zapisuje na papier. Každú chvíľku meria šírku schodov, premýšľa, krúti hlavou. Mama je netrpezlivá. Pýta sa: „ No čo na to hovoríte? Môžeme sa tešiť na plošinu? “ On jej odpovedá: „Keď sa chce, všetko sa dá.“ Odchádza a lúči sa so mnou so slovami: „Katka, ešte sa uvidíme.“
Prešlo niekoľko dní a mame zvoní telefón: „Pani Burianeková, máme pre Vás dobrú správu. Môžete si vybaviť peňažný príspevok na kúpu zdvíhacieho zariadenia. Plošinu vyrobíme na mieru.“ Mama je šťastná. Teší sa.
Začal kolotoč vybavovania. Mama mi hovorí: „Katka, nechám ťa s ockom doma. Ja idem na úrad vybaviť schodiskovú plošinu.“ Ocko krúti hlavou. „Čo to zasa budeme mať nové?“ prihovára sa mi. Ja prižmúrim oči a ticho čakám.
Mama prišla domov s kopou papierov. Najskôr vypisuje žiadosť o príspevok na kúpu zdvíhacieho zariadenia. K nej musí doložiť lekársky nález od pani doktorky, ktorá vypíše všetky moje diagnózy. No a ešte treba vyplniť tlačivo o majetku. „Kebyže sme bohatí, nežiadame príspevky od štátu,“ pohoršuje sa ocko. „No čo už, keď to žiadajú, vyplníme, podpíšeme,“ hovorí mu mama. Moja mama je šikovná. Už sa naučila, ako treba požiadať o pomoc. Rada píše články o tom, aké mám zdravotné problémy a čo všetko nám pomáha alebo akú pomôcku ešte potrebujeme na zlepšenie kvality života.
Prešli dva mesiace od prvej návštevy pána Slabinu z firmy Spig. Počujem zazvoniť zvonček. Poštárka priniesla úradnú zásielku. Mama otvára obálku. S úsmevom na tvári mi hovorí: „ Katka, podarilo sa nám to. Budeme mať plošinu.“ Spokojne sedím v stoličke a sledujem mamu. Je šťastná. Telefonuje: „Dobrý deň, pani Ponická, už máme schválený príspevok. Môžete nám vyrobiť plošinu.“
„Super, teším sa s Vami. Onedlho ju budete mať doma,“ počujem hlas v telefóne. Prejde mesiac a pred domom zastavuje auto. Ocko pomáha chlapom vykladať veci a nosiť ich do chodby. Celý deň počúvam vŕtanie alebo búchanie. Konečne ma večer mama dáva do kočiara a hovorí mi: „Katka, ideme odskúšať plošinu.“ To fakt? Nespadneme? Bojím sa. Neviem, či môžem veriť tomu, že je to bezpečné. Ujo Slabina hovorí: „Katka, poď, ideme sa povoziť.“ Kočiar so mnou dávajú na rampu. Zapnú vypínač a ja ani nedýcham. Sledujem, čo sa ide diať. Pomaly sa vezieme na poschodie. V zákrute mama posúva kočiar, aby sa nedotýkal steny. Plynule bez problémov prejdeme aj druhú zákrutu a o chvíľku sme hore.
Vydýchla som si až v mojej izbe. Celkom sa mi to zapáčilo. Je paráda len tak ležať v kočiari a voziť sa hore-dole. No a pre mamu veľká pomoc. Nemusí ma nosiť na rukách. Som dosť ťažká a dlhá. Už je so mnou zlá manipulácia. Konečne máme doma pomôcku, ktorá jej bude šetriť chrbticu. Mamu obdivujem, že ma ešte vládze prenášať.
Pani Ponická prišla skolaudovať plošinu a konečne sa s mamou aj prvýkrát stretli. Veľa sa spolu rozprávajú. Hútajú nad tým, ako začať spolupracovať. Pani Ponickej sa veľmi páči náš web a to, že mama pomáha aj iným ľuďom. Obidve sa tešia, že sú na jednej vlnovej dĺžke. Majú rovnaké záujmy a chcú sa dopĺňať. Nadväzujú spoluprácu.
Mama je čoraz častejšie na počítači. Mne to vôbec nevadí, práve naopak. Som šťastná, že nemusí premýšľať len nad tým, aké má so mnou starosti. Čo to píše? Čo to robí?
Ako získať zdvíhacie zariadenie ZADARMO?
