Chcem sa rozprávať s mamou. Zbadala, že som nepokojná. Sedíme pri počítači.
Pýtam sa: „Mama, čo sa stalo ujovi?“
Mama odpovedá: „Prečo si myslíš, že sa niečo stalo?“
Ja: „Lebo som počula, že ste sa rozprávali o ujovi a o tom, že je chorý a ja si myslím, že je už v nebíčku, tak ako teta suseda.“
Mama mi hovorí: „Áno, máš pravdu.“
Dohodli sme sa, že sa nebudeme veľmi trápiť, lebo ujovi je už dobre a pozerá sa na nás z nebíčka.
Ja: „Áno, nebudeme sa veľmi trápiť, no bude nám chýbať. Mama, ku komu potom pôjdeme, keď on už bude v nebi?“
Mama hovorí: „Veď máme ešte tetu.“
Ja: „Áno, ja mám rada uja aj tetu . A budeme sa s nimi rozprávať o tom, ako je nám s nimi dobre, aj keď ujo už je v nebi, ale on sa na nás pozerá a bude spokojný, lebo sa už netrápi a už je mu dobre.“
Najviac ma trápila otázka: „Ako sa budeme s ním rozprávať, keď už nie je živý.“
Mama nevie čo odpovedať. Je to také ťažké, keď stratíme človeka, ktorého máme veľmi radi.
Pýtam sa: „Mama, ešte ma trápi, čo budeme robiť, keď už je ujo v nebi.“
Mama: „Čo by si chcela robiť?“
Ja: „Rozprávať sa o ňom, že aký bol dobrý a mal nás rád.“
Ďalšia otázka: „Ako sa s ním stretneme, keď už je v nebi?“
Mama hľadá odpovede……
Moja odpoveď: „Ja budem na nich stále myslieť. Viem, že aj jeho sestra je s ním.“
Mama je dojatá. Plače. Nevie, čo povedať. Je veľmi vďačná za uľahčovanú komunikáciu. Je šťastná, keď sa môžeme porozprávať a vie, ako mi to pomáha ukľudniť sa a nezaťažovať sa s „problémami“.
Ockovi súrodenci sú už obaja v nebi. Budú navždy v mojom srdci.
