Prišla nám pozvánka na Seminár o uľahčovanej komunikácii v Bratislave.
Mama mi ju číta: „Ako dať nehovoriacim deťom možnosť voľby v bežných školských podmienkach, ako im poskytovať podnety adekvátne ich veku, čo je to komunikácia a čo je uľahčovaná komunikácia, ako sa hrať pri uľahčovaní a naučiť sa uľahčovať bez stresu, aké problémy zvyknú nastať na ceste UK .
Uľahčovaná komunikácia je vhodná pri nehovoriacich deťoch bez ohľadu na základnú diagnózu a rozsah telesného a mentálneho postihnutia.
Účinnosť metódy je 99%, metóda je vhodná pre autistov, deti s Downovým syndrómom, DMO , viacnásobné postihnutie (mentálne, zrakové, sluchové).“
Mama ma hladká a hovorí: „Katka, na tento seminár sme pozvaní ako „bonbónik“, keďže spolu debatujeme cez UK .
Ukážeme rodičom a učiteľom, ako sa dá rozprávať s postihnutým nehovoriacim dieťaťom. Posmelíme ich, aby sa nebáli začať komunikovať.
Mama: „Ideme?“
Ja: „Áno, pôjdeme do Bratislavy a tam sa budeme rozprávať s tetami aj s deťmi.“
Mama: „Budeš pani učiteľka.“
Ja: „Áno, tak ako teta Klaudia.“
Mama: „Pôjde aj ona s nami. Berieme ju?“
Ja: „Áno, to bude super, konečne pôjdeme spolu na výlet.“
Mama: „No ale večer musíš pekne spať.“
Ja: „Áno, už idem teraz, aby sme tam už mohli ísť.“
Mama: „Musíš spinkať pekne celú noc.“
Ja: „Áno, aby sme boli oddýchnuté a mohli ísť na výlet.“
To, čo som sľúbila, som aj splnila. Spala som celú noc.
Ráno sa zobúdzam a čakám, kedy sadneme do auta. Mama mi pripravuje jedlo. Počujem vrčať mixér. Na desiatu budem mať banán s jablkom a piškótami. Cítim vôňu vajcovej polievky. Aj tú mi mama mixuje. Všetko dáva do veľkej tašky k odsávačke.
Balí aj veci na prezlečenie. Nezabúda na plienky.
Konečne ležím v aute na zadnom sedadle. Vedľa mňa sedí mama. Ocko dáva kočiar a tašku do kufra auta. Najskôr ideme po tetu Klaudiu. V aute driemem.
Počujem rodičov, ako debatujú s tetou. Je nám spolu príjemne.
Sme v Bratislave. Ležím v kočiari a sledujem dianie okolo seba. Je tu veľa ľudí. Mama sa teší, že stretla kamarátky, s ktorými si doteraz len telefonovala alebo písala emaily.
Už je tu chvíľa na stíšenie sa. Som stredobodom pozornosti. Ukazujem, ako sa s mamou rozprávame cez počítač. Tety sa ma všeličo pýtajú a ja odpovedám.
Všetci prítomní sú veľmi prekvapení, ako dobre nám to ide.
Debatujeme len chvíľku.
Začala ma bolieť hlava. Som rozrušená. Nie som zvyknutá byť v spoločnosti, kde je veľmi veľa ľudí. Mama sa ospravedlňuje a dáva ma do kočiara. Vzďaľujeme sa, aby sme mali svoje súkromie. Zapína odsávačku. Treba mi odsať hlieny, aby sa mi lepšie dýchalo. Z tašky vyberá striekačku, hrnček, v ktorom je moja desiata a čaj. Je čas kŕmenia.
Prišla teta Zuzka a pozýva nás k nim na návštevu. Teším sa na jej syna Miška, ktorý má tiež DMO . Aj oni dvaja sa vedia spolu rozprávať cez uľahčovanú komunikáciu.
Dojmy z návštevy a výletu:
Ja: „Mama, ja som veľmi rada, že sme boli na výlete a chcem sa s tebou rozprávať o tom, že sa dobre cítim, keď sme spolu aj s tetou Klaudiou a tiež sa mi páčilo, že sme boli na návšteve u tety, čo má Miška a on je veľmi dobrý, vie sa tiež rozprávať tak ako my.“
Mama: „Budeš sa s Miškom rozprávať cez skype?“
Ja: „Áno, budeme spolu skypovať, aj sa rozprávať o tom, ako sa máme a čo robíme, chcem sa s ním rozprávať o všetkom.“
Mama: „Naozaj si bola spokojná s dnešným dňom?“
Ja: „Áno, chcem ti povedať, že dnes bol super deň. Aj sa ešte budeme stretávať s tetami?“
Mama: „A chceš?“
Ja: „Áno, chcem, lebo sa mi to páči. Budem rada, keď pôjdeme do školy k deťom a ukážeme im, ako sa spolu rozprávame aj hráme.“
