Keďže sme sa presťahovali, museli sme zmeniť aj lekárov. Mama bola zo začiatku nešťastná. Bála sa zmeny. Predsa, v Nitre ma už všetci poznali, keďže som často bývala chorá. Nevedela, na akých lekárov natrafí. No bola milo prekvapená, keď sme prišli prvýkrát na pneumológiu. Pán doktor, len čo ma zbadal, pokrútil hlavou a opýtal sa mamy: „Prečo nemá Katka zavedenú tracheostomiu?
Veď by sa jej lepšie dýchalo.“
Mama mu odpovedala: „Nikto mi to nenavrhol, ale kým nemusím, nebudem s tým súhlasiť.“
„Prečo?“ opýtal sa lekár.
Mama má slzy v očiach. Hovorí: „Bojím sa, že bude dieťa napojené len na prístrojoch. Bude dýchať s pomocou kyslíka, oxymeter bude pípať a upozorňovať na zhoršené dýchanie. Pri zástavách dýchania, ktoré pravdepodobne bývajú častejšie, budeme musieť používať ambuvák. Neviem, či to budem zvládať. Bojím sa toho. Viem, že dieťa musí byť viac sledované a musí byť aj
dôslednejšie dodržiavaná hygiena a dezinfekcia. Kanyla je otvorená. Vzduch, ktorý bude Katka dýchať, ide rovno do pľúc, môže kedykoľvek chytiť nejakú infekciu. Žiadne návštevy v chrípkovom období, žiadne túlačky v zime, keď je studený vzduch. Nikdy som sa nechcela dožiť tohto obdobia“.
Pán doktor pozrel na mamu a úprimne jej povedal: „Nie, nebojte sa. Práve naopak. Katke sa bude ľahšie dýchať. Aj infekty dýchacích ciest ustúpia. Uvidíte, ešte budete spokojná. Keď budete súhlasiť, rád vám pomôžem.“ Odišli sme domov. Mama dlho premýšľala nad tým, čo povedal pán doktor.
Už dlhodobo ťažko dýcham, dvíha sa mi hrudník. Veľmi chrčím. Namáham si aj srdiečko. Ťažko mi bije. Aj pľúca akoby mleli z posledného. Ako presvedčím mamu, aby sa nebála?
Začína septembrový víkend. Je piatok poobede. Ležím na gauči. Teším sa na tetu Ľubu a Jessicu. Budú u nás do nedele. Po dlhšom čase je u nás veľká vrava. Jessica nám rozpráva zážitky zo školy. Mama je ku mne otočená chrbtom.
Teta Ľuba sa díva na mňa. Zrazu hovorí mame: „Ivka, Katka nedýcha. Je modrá.“ Mama sa otočí, pribehne ku mne a rýchlo ma berie na ruky. Pobúcha mi po chrbte a ja sa preberám. Už dýcham. Chrčím. Mama ma odsáva.
Upokojujem sa. Už je dobre. Mama je zaskočená, čo sa práve stalo. Tento stav mám prvýkrát. Čo to bolo? Záchvat? Zlyhávanie pľúc, srdiečka? Čo robiť?
Mama hovorí: „V pondelok pôjdeme na neurológiu a uvidím, čo mi povie doktorka. Zdá sa mi, že to bol nový typ záchvatu. Aha, po diazepame sa Katka ukľudnila.“ Teta Ľuba mamu objala. Mama sa cíti bezmocná. Plače.
Teta ju utešuje: „Neboj, dobre bude. Ak sú to záchvaty, dajú vám nové lieky a Katke sa polepší.“
Je nedeľa. Návšteva odchádza domov. Som smutná. Zasa budeme sami traja. Mama zatiaľ ockovi nehovorila o tom, čo sa udialo v piatok. Rozrušil by sa. Sedíme spolu v altánku. Mama ma drží v náručí a spieva mi pesničky.
Zrazu z ničoho nič prestávam dýchať. Pery mi modrejú. Mama so mnou potriasla a ja lapám po dychu. Už je lepšie. Začínam znovu chrčať. Mama ma dala na posteľ. Odsáva ma. Uvoľňujem sa po diazepame. Zaspávam. Dýcham plynule. Mama je znovu rozrušená. Nedá sa jej v noci spať. Stále ma sleduje.
Ja spím. Ráno sa zobudím a mama chystá veci na cestovanie do Bystrice za lekárkou.
Navštívili sme aj pneumológa a ten hneď vypísal odporúčanie na hospitalizáciu.
Neurologička mi urobila vyšetrenie na oddelení, kde ma ihneď prijali.
Na druhý deň bola naplánovaná operácia. Zavedenie tracheostomie. No ja som sa zľakla. Dostala som teploty. Vraj mám zápal pľúc, ktorý musia preliečiť a potom môžu operovať. No super. Budem dlho v nemocnici. Ale nevadí.
Mama si trochu oddýchne. Predsa budem pod dozorom v nemocnici.
29.9.2011 je piatok. Hneď ráno ma vezú na operačnú sálu. Mama sedí v čakárni.
Je nervózna. Prechádza sa po chodbe a sleduje hodiny. Tie sa vlečú.
Prečo to tak dlho trvá? Čo sa deje? Po dvoch hodinách prišiel za mamou lekár, ktorý ma operoval: „Všetko dobre dopadlo. Katku si necháme v nemocnici niekoľko dní na pozorovanie. Ukážeme vám, ako sa treba starať o tracheostomiu.“
Mama, ty si prišla za mnou? Ani nevieš, ako sa mi uľavilo. Počuješ to ticho?
Áno? Tak potichu dýcham. Cítim sa dobre. Vieš, na čo sa teším? Na moju izbu a Bárku. No a hlavne na teba a ocka. Konečne budeme spolu. Mama, vieš, bála som sa, že umriem. Tak veľmi ťažko sa mi dýchalo. Ďakujem, že si sa rozhodla správne a súhlasila si so zavedením tracheostomie. Neboj, zvládneme to spolu.
