Mama z mojej izby urobila terapeutickú miestnosť. Vraj sa to po správnosti volá Snoezelen. Je to priestor, v ktorom môžem relaxovať, oddychovať a aj stimulovať očká, vnímať sluchové vibrácie rôznych hračiek, ale aj skúšať jemnú motoriku tým, že sa môžem dotýkať optických vlákien. Tieto vlákna nielen svietia, ale aj posilňujú ruky, keďže ich chytám. Sú jemnučké. Mám dobrý pocit, keď ich držím. Ukľudňuje ma to. Mama našla u starkej staré gramoplatne, zapla gramorádio a hovorí: „Katka, tieto pesničky som počúvala, keď som bola malá. Sú to piesne môjho detstva.“
Potešila ma, keď mi pustila rozprávky o princeznách. No nádherná je aj rozprávočka o červenej čiapočke. Tú mi mama púšťa dookola, lebo sa páči aj jej.
Sedím v stoličke, premýšľam nad tým, čo asi robí mama. Je tu nuda. Chcem nejaké vzrúšo. No aké? Počujem mamu, že ide ku mne do izby. Niečo dáva na stôl. Je prítmie. Zrazu počujem rezkú hudbu a vidím blikať svetielka. Veď ale tie svetielka tancujú. Mama ma berie na ruky a aj my dve tancujeme. Aké je to príjemné. Cítim sa nádherne, ale len chvíľku.
Som rozrušená. Dusím sa.
Mama ma rýchlo dáva na posteľ. Ešte stále hrá hudba, ale počujem aj vrčať odsávačku. O chvíľku mám poodsávané všetky hlieny. Pokojne ležím a očami sledujem mihanie svetielok z diskogule. Je to krásne. Páči sa mi táto diskotéka. Mama hovorí: „Katka, zajtra si spolu zatancujeme v stoličke. Čo ty na to?“
No to som zvedavá, ako chce mama tancovať v stoličke. Ona sa do tej mojej nevmestí. Nechám sa prekvapiť. Ráno vstávam zavčasu, nesmiem zabudnúť na to, čo mi sľúbila. No ešte sa načakám. Deň len začal. Tancovačka môže byť až večer, keď vonku bude tma.
Konečne som sa dočkala. Mama pripravila moju stoličku, usadila ma do nej a chytila ma za ruky. No nepočuť hudbu. Mama mi položila ruky na stolík a šla zapnúť diskoguľu. Zrazu vidím svetielka a započúvala som sa do muziky.
Mama ma znovu chytila za ruky. Spolu tancujeme v rytme hudby. Teším sa. Ide nám to perfektne. Už je zo mňa tanečníčka.
Mama je rada, že sa mi páčia svetielka a som pri tom pokojná. Jedna teta ju postrašila, že mi nesmie zapínať svetielka, keď mávam epileptické záchvaty.
Svetielka sme nepoužívali a mávala som aj 20 záchvatov každý deň. Som šťastná, keď počujem ocka: „Ty moja svetielková princezná.“
