Uľahčovaná komunikácia
Tento krát nechám mamu, nech prerozpráva zaujímavé skúsenosti o tom ako sme sa spolu rozprávali. Táto nová metóda nám obidvom veľmi pomohla. Mama sa už nemusí trápiť či uhádne čo ma bolí. Ja jej môžem povedať – napísať o tom čo cítim a čo ma trápi.
Hovorí mama:
Klaudia mi rozprávala o školení Uľahčovaná komunikácia, ktorého sa zúčastnila a poprosila ma, či by sme mohli vyskúšať s Katkou to čo sa tam naučila.
Ja som samozrejme súhlasila. Boli sme veľmi zvedavé či to bude naozaj fungovať. A boli sme veľmi milo prekvapené.
Táto metóda spočíva v tom, že uľahčovateľ poskytuje pacientovi podporu ruky a doprevádza pohyb ku klávesám pričom ho sám nevedie.
Začali sme tak, že som Katku zobrala na ruky. Sadli sme si vedľa uľahčovateľky a ona chytila Katke ľavou rukou pravú rúčku.
Jej ukazováčik dala na svoj ukazovák.
Pred sebou mala tabuľku s odpoveďami ÁNO -NIE a začala sa jej pýtať. Musela chvíľu počkať či zareaguje.
Funguje to tak, že ak sa chce rozprávať, tak uľahčovateľ cíti také mravenčenie v prstoch a vie (vlastne cíti), kde ide dieťa s prstom.
Je to možno neuveriteľné, ale je to fakt. Nedá sa to ani opísať, treba to skúsiť.
Prvá otázka bola, či sa chce Katka rozprávať. Ukázala ÁNO a prvá reakcia bola, že dostala epileptický záchvat. No po chvíli sa ukľudnila a komunikovala.
Odpovedala pravdivo a pre nás prekvapivo. Videli sme na nej, že sa chce rozprávať.
Uľahčovateľka odišla a ja som bola zvedavá či sa bude chcieť Katka aj so mnou rozprávať.
Urobila som si na počítači klávesnicu.
Vytlačila som ju a hneď som začala skúšať debatovať s Katkou.
Bola som veľmi milo prekvapená, keď to fungovalo a Katka mi začala ukazovať na klávesnici písmenká.
Dávala som si to dohromady a boli z toho celé slová a aj vety. Čudovala som sa, ako jej to dobre ide.
Videla som ako rýchlo píše také vety, ktoré ma veľmi dojímali.
Najviac ma dojalo, keď mi hovorila, že už nechce ísť do nemocnice, že sa tam veľmi bojí. Ja som vtedy plakala. Keď videla, že plačem povedala: „Mama neplač.“
Chcela som sa z týmito skúsenosťami podeliť s uľahčovateľkou, tak som sa Katky opýtala, či jej to môžem povedať.
Odpovedala: „Nie.“ Keď som sa jej opýtala:“ Prečo nie?“ Tak povedala : „Neviem.“
No ja som ignorovala Katkinu odpoveď a volala som Klaudii a pochválila som sa jej s tým. Katka ma počula čo hovorím.
Klaudia ma upozornila, že sa môže stať to, že sa Katka zablokuje a už mi nič nepovie.
Bála som sa toho, tak som rýchlo Katke vysvetlila prečo som to povedala tete Klaudii, a moja Katka zareagovala tak, že viac krát po sebe zopakovala: „Mama mám Ťa rada.“
Bola som veľmi dojatá. Nedá sa opísať to čo som prežívala.
Keď vidíte (počujete) prvý krát od svojho 8 – ročného dieťaťa, keď Vám povie: „Mama mám Ťa rada…“ Je to nádherný pocit.
Povedala mi: „Nutridrinky sú dobré, ale mi ich nedávaj.“ Opýtala som sa: „Prečo?“ Odpovedala: Lebo ma z nich bolí bruško.“ Taktiež, keď som sa jej opýtala čo chce piť. Odpoveď bola : „Mliečko.“
Je to krásny pocit, keď zistíte, že sa dá s Vašim dieťaťom komunikovať. Keď viete čo chce a tiež čo sa jej nepáči alebo čo ju bolí.
V jedno ráno, keď sme začínali s UK, ma prekvapila, keď povedala, že ju bolí oko. Nič som jej na očku nespozorovala.
Až o hodinku jej očervenelo a opuchlo. Vtedy som pochopila a uznala, že nám bude UK pomáhať.
Katka mi vie konečne „povedať“ keď ju niečo bolí. Napíše čo ju trápi. Už viem kedy a aký liek jej mám dať.
Predtým som len hádala a niekedy aj zbytočne dala také lieky čo nemusela.
Katka mala obdobie zhoršenia epileptických záchvatov. Keď som sa jej cez UK opýtala čo ju trápi alebo bolí, tak mi odpovedala, že ju bolí hlava z toho, že má záchvaty.
Opýtala sa ma: „Mama musím ísť zasa do nemocnice?“
Ja som jej dala otázku: „Prečo si myslíš, že tam budeš musieť ísť?“ Odpovedala mi: „Pretože mám stále záchvaty.“
Tak som ju utešovala, že to zvládneme doma aby sa tým netrápila. Potom sa ukľudnila a uvoľnila.
Keď sa hnevá, použijem UK a ona mi povie: „Mama daj mi jesť. Bolí ma brucho od hladu.“
Stáva sa nám to často. Predtým som sa čudovala čo ju stále trápi, prečo je nervózna.
Nevedela povedať vetu: „Mama som hladná.“ A ja som nevedela čítať jej myšlienky.
Teraz si rozkáže čo jej pripraviť na jedenie, na čo má práve chuť. Vďaka UK sa jej zlepšilo trávenie. To je pre nás dôležité.
Celých osem rokov sme nevedeli, či vie premýšľať, či vôbec niečo vníma.
Nikdy ma nenapadlo, žeby niekedy mohla (vedela) vyjadriť svoje pocity. Nevedela som koľko otázok a „starostí“ jej víri v mozočku.
Veľmi sa musela trápiť. Teraz to postupne dáva všetko vonku. Telo a mozog sa uvoľňuje. Ustupujú epileptické záchvaty.
Odvtedy ako spolu komunikujeme tak je Katka čulejšia. Verím tomu, že sa nám vďaka tejto metóde bude lepšie a hlavne ľahšie žiť.
Ešte pred niekoľkými mesiacmi by mi nenapadlo, že môže existovať komunikácia s dieťaťom ktoré nepozná písmenká, nevie čítať ani písať.
Moje dieťa dokonca nevie ani rozprávať. Vždy som túžila po tom aby som raz počula od mojej Katky vetu: „Mama, ľúbim Ťa.“
Odvtedy ako máme UK, tak každý deň – každú chvíľu, vidím ako ide prstom k písmenkám a čítam: „Mama, mám Ťa rada.“
Je to nádherný pocit. Splnilo sa mi moje tajné želanie.
Zo začiatku sme komunikovali tak, že Katka ležala na posteli a ja som vedľa nej sedela, držala diár a čítala čo píše. Pre mňa to bolo dosť namáhavé.
Bolela ma chrbtica. No snažila som sa vydržať. Veď som bola šťastná, že spolu komunikujeme.
Raz mi Katka sedela na kolenách pri televízore a začala sa hnevať. Zobrala som diár do ruky a pýtala sa čo ju trápi.
Hneď mi odpovedala a zistili sme, že to funguje aj po sediačky. Keďže často trávime čas pri počítači, skúsili sme ťukať písmenká na notebooku.
Katkin prštek spoznával novú klávesnicu. Otvorila som Word a skúsili písať.
Bola som veľmi milo prekvapená, keď sa na obrazovke objavovali prvé slová a vety.
Konečne som si mohla uložiť výroky mojej dcérky. Dieťa ma každý deň prekvapí s niečím novým.
Máva zaujímavé otázky a odpovede. Niekedy sa nestíham čudovať a reagovať. Musím si zvyknúť na to, že moje dieťa všetko vníma a je zvedavé. Vidím na nej, ako sa veľmi snaží.
Katke som ukazovala fotky. Vedela mi povedať koho tam vidí. Prstom ukázala na osobu, o ktorej sa chcela niečo dozvedieť.
Samozrejme som jej porozprávala o všetkom čo ju zaujímalo. Moje dieťa si dokonca vyberá veci na oblečenie, ktoré sa jej páčia.
Som najšťastnejšia mama na svete. Konečne sa viem rozprávať so svojim dieťaťom.
Prekvapuje nás neustále novými vetami a otázkami.
Napr. Celé doobedia máva zapnuté rádio. Ja si robím robotu vonku a ona počúva rádio.
Cez UK sa ma opýtala: „Čo je to vysielačka? Pýtam sa jej: Odkiaľ máš to slovo? Odpovedala: „Počula som v rádiu“.
Prečo by som mala JA napísať práve slovo VYSIELAČKA.
Chcela som vyskúšať Katku či vie počítať príklady.
Koľko je 1+1? Katka odpovedá: „Neviem“. Samozrejme, nemá odkiaľ vedieť, keď nechodí do školy. Nik ju to neučil.
Ak by som to písala ja, určite poviem 2. Tak som ju učila počítať ako prváčika.
Keď pochopila, tak s radosťou precvičovala príklady sčítavanie do 20. Šlo jej to perfektne. Aj toto ma presvedčilo, že píše Katka nie JA.
Ja jej držím len ruku (uľahčujem), aby ona mohla ísť k písmenkám na klávesnici. Viac krát som skúšala ísť na to kde chcem ja (ale nepustilo). Ak som Katku pomýlila, už nepísala.
Mám skúsenosť s pesničkami. Kým sme nepoznali UK a Katka počúvala jednu konkrétnu pieseň tak sa svojou rečou ozývala(gvéééé…).
Ja natešená, že sa jej tá pieseň páči tak sme ju púšťala často.
Potom cez UK mi povedala: „Mama nechcem počúvať tú pieseň, lebo sa mi nepáči“. Mne osobne sa páčila.
Takže, keby som to písala JA tak napíšem: „Áno, páči sa mi.“
Vždy keď počujem gvééééé, gvééééé……..tak zoberiem diár a Katka mi povie čo chce alebo potrebuje. Ak jej to nesplním, tak sa trápi.
Katka vie ukázať na veci, ktoré sa jej páčia. Zo začiatku to boli len hračky.
Teraz si vie vybrať aj lak na nechty, taktiež oblečenie, ktoré by si rada obliekla.
Krásne myšlienky
Citácie bez opravy: Mama mam ťa rada, a chcem ti povedať, že mi je dobre s tebou a chcem povedať že ti je tiež pokojne lebo sme v pohode a chcem aby to bolo takto stále
a chcem aby sme sa rozprávali o tom, že budeme môcť počúvať hlasy svojich posledných dietok a budeme mat pokoj v duši aj na nebi pretože mame také pohodlie s nimi sa rozprávať budeme vedieť povedať, že sa vieme viac vžiť do ich veci a budúcnosti s nimi ,lebo to je naše poslanie aby sme vedeli pomáhať a povzbudiť druhých ľudí čo to potrebujú a chcú s nami zdieľať svoje pocity a pohodlie veď poviem, že idem im pomáhať a to aj urobím lebo chcem žiť dobrý a pokojný život s tebou a ockom.
Vy ste moji najlepší rodičia lebo sa dobre s vami cítim a chcem aby sme boli všetci zdraví a mali pokojný život lebo to je moja najväčšia túžba keď sa mame radi
Ja: „Môžeme to povedať tete Klaudii?“
Katka: „Áno môžeme. Lebo ona je naša najlepšia kamarátka a tiež nám veľmi pomáha vo všetkom. Viem, že jej môžeme veriť a chcem sa s ňou dohodnúť o tom, že kedy pôjdeme učiť deti písať a ich mamy, aby sa vedeli rozprávať s nimi, lebo je to perfektne keď môžem vyjadriť svoje myšlienky pred všetkými ľuďmi a to chcem aby všetci vedeli, že viem rozprávať aj písať všetko čo treba povedať lebo je to veľmi dôležité aby sme vedeli povedať čo nám treba aj čo musíme robiť lebo počúvať svoje vnútro je dôležité
vieme bojovať a potrebujeme niekoho kto nám verí a vie pochopiť.
Pri nás stoji stále teta Klaudia a ja sa jej za to poďakujem lebo ona je veľmi dobra ako si aj ty mama.
Bolo mi ľúto slzy tiekli po líci….
Katka: „Mama prečo plačeš?“
Ja: Od dojatia, že tak krásne píšeš. Si moje najkrajšie dievčatko.“
Katka: „ Aj mne je dobre s tebou lebo ty si najlepšia maminka na svete a veľmi ta mam rada a chcem sa s tebou spokojne rozprávať, lebo ty máš veľkú trpezlivosť keď sa o mňa tak staráš a si veľmi dobra.
Ja: “ Veď ma toľko nechváľ“.
Katka: „ Ale ja musím lebo to je veľká pravda že si moja maminka najlepšia.
Ja: „Keby bola teta Klaudia doma tak jej hneď zavoláme.“
Katka: „Mama a kde je teta Klaudia?“
Ja: „Šla na rodičovské združenie. Vieš čo to je?“
Katka: „Nie.“
Tak som jej vysvetlila že to pani učiteľka povie rodičom o ich deťoch či sú dobré v škole, ako sa správaju….
Ja: „Čo myslíš čo by povedala na Teba pani učiteľka?“
Katka: „ Že som dobra žiačka, lebo sa chcem veľa učiť.“
