Mňa Katkine ticho naučilo používať intuíciu. Keďže nehovorila, musela som sa naučiť počúvať inak — nie ušami, ale srdcom. Veľakrát som len tušila, čo jej je. Čo ju trápi, čo ju bolí, čo potrebuje. Boli to chvíle, keď som sa musela zastaviť, nadýchnuť a ponoriť sa do jej sveta bez slov.
Postupne som zistila, že jej ticho nie je prázdne. Je plné jemných signálov, pohľadov, drobných záchvevov, ktoré by si iný človek ani nevšimol. Ale ja som ich videla. Lebo som musela. A lebo som ju milovala tak hlboko, že som sa naučila čítať aj to, čo nebolo vyslovené.
Niekedy som mala pocit, že ma jej duša volá skôr, než sa niečo stalo. Akoby medzi nami existovalo neviditeľné vlákno, ktoré sa naplo vždy, keď potrebovala moju blízkosť. A ja som prišla — nie preto, že som vedela, ale preto, že som cítila.
Katka ma naučila veriť svojmu vnútornému hlasu. Naučila ma, že intuícia nie je náhoda, ale jazyk, ktorým k nám hovorí láska. A že ticho môže byť hlasnejšie než slová.
Dnes viem, že práve vďaka nej som sa naučila vnímať svet jemnejšie, hlbšie, pravdivejšie. Jej ticho ma naučilo počúvať život iným spôsobom. A jej svetlo ma vedie dodnes — aj vtedy, keď neviem, kam ísť.
Vždy, keď sa vo mne zdvihne nepokoj, keď sa stratím v myšlienkach alebo v živote, urobím to, čo ma naučila ona:
Stíšim sa a načúvam.
Naučila ma to jej prítomnosť. Jej ticho, ktoré bolo plné významov. Jej pohľad, ktorý povedal viac než slová. A tie chvíle, keď som musela hádať, čo ju bolí, čo ju trápi, čo potrebuje… to všetko ma naučilo veriť svojmu vnútornému hlasu.
Intuícia sa pre mňa stala jazykom, ktorým som s ňou komunikovala. Jazykom, ktorý nepozná slová, ale vie presne, čo je pravda. A tento jazyk vo mne zostal. Je to dar, ktorý mi dala bez toho, aby o tom vedela.
Dnes, keď sa zastavím a stíšim, cítim ju. Nie ako spomienku, ktorá bolí, ale ako jemné svetlo, ktoré ma vedie. Ako tichý dotyk, ktorý ma pohladí presne vtedy, keď to potrebujem. Ako prítomnosť, ktorá mi hovorí, že nie som sama.
Tak kráčam ďalej — tam, kde ticho hovorí a svetlo vedie. Tam, kde je ona. A tam, kde som s ňou aj ja.
Je to zvláštne — kedysi som sa jej ticho učila čítať. Dnes je to práve ticho, v ktorom ju najviac cítim. V tom tichu je pokoj, ktorý som predtým nepoznala. Je tam odpoveď, ktorá príde skôr, než ju stihnem pomenovať. Je tam smer, ktorý sa ukáže až vtedy, keď prestanem tlačiť a začnem počúvať.
A tak sa vždy vrátim k tomu, čo ma naučila: zastaviť sa, stíšiť, načúvať. Nie svetu, nie hluku, nie strachu. Ale tomu jemnému svetlu, ktoré vo mne zanechala. Svetlu, ktoré ma vedie aj vtedy, keď neviem, kam ísť. Svetlu, ktoré je jej — a zároveň už aj moje.
A práve tam, v tom tichu, kde sa duša upokojí a srdce otvorí, ju vždy nájdem.